logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Čo píše poetka Zlatka Matláková


Napísala mi

Zlata Matláková

Poetku Zlatu Matlákovú som spoznala ako porotkyňu súťaže Literárny Kežmarok. Bola som tam so synom, vtedy ešte žiakom základnej školy a do reči sme sa dali v rýchliku cestou domov. Ona do Trnavy a potom do Špačiniec, ja so synom do Bratislavy.

Odvtedy sme v kamarátskom kontakte; kontakty sú okrem básní jej silnou parketou. Napokon, čo je človek bez kontaktov? Nepovšimnuté zrnko prachu. Ak, pravda, v niekom nevyvolá alergiu...

Zlatka Matláková patrí k tým, ktorí takú alergiu vedia predýchať a kamarátiť sa napriek všetkému. A tak mi zavše pošle niekoľko nových básní. Presnejšie dosť nových básní. Ako totiž vraví, vníma poéziu nepretržite a aj v každodennosti. Zopár najnovších básní nájdete na záver tohto textu spolu s linkami na rozhovor s ňou, ktorý vyšiel pôvodne v dvojtýždenníku o knihách Knižná revue.

Ona a poézia (vlastne – a život)

Zlata Matláková žije poéziou a s ňou od malička. Najprv ju fascinovali verše v učebniciach a časopisoch. Dvanásťročnej sa jej dotkli básne Charlesa Baudelaira. V hudobnej škole v Modre sa ona dotkla poézie prostredníctvom textu Vinca Šikulu, ktorý tam vtedy učil, napísal jej ho do pamätníka a zhováral sa s ňou o pravdivosti v literárnom texte.

A začala poéziu žiť. Žila ňou aj na hodinách prírodopisu a chémie na Základnej škole v Špačinciach, kde dlhé roky učila, aj na hodinách tvorivého písania, ktoré si k predmetom pribrala, aj na Bienále ilustrácií Bratislava či na iných výstavách, na koncertoch alebo divadelných predstaveniach, kam pravidelne vodievala svojich žiakov. A poéziu žije aj ako dlhoročná členka a teraz už viac rokov ako predsedníčka poroty celoslovenskej súťaže mladých autorov Literárny Kežmarok.

Prečo? To neraz zostáva skryté aj autorom. Zlata Matláková sa však v jednom rozhovore vyznala: „Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v úsilí dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých.“

Publikuje časopisecky, jej poézia vyšla v zborníkoch Nadránom, Právo na pieseň, Výhonky, Horizonty. V rokoch 1985 až 1987 bola spoluautorkou televíznej relácie Poďte s nami. V roku 2007 ju za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť ocenili Medailou sv. Gorazda. Doteraz vydala zbierky Všetky blízke bytosti (NOI 2001), V krajine chodidiel (Magna 2002), Nečakané veci (Tripsoft 2007), Rozopnutá duša (Tripsoft 2009), Nepoznaná (Matica slovenská, 2010). Jej verše vychádzajú aj v talianskych prekladoch. Tie nasledujúce sú z knižky, ktorá ešte len vyjde.


	 záhrada zosychá

bridlica na chodníku
má horúčku
z toľkého slnka

jednostrunné trávy
i rozkvitnuté hlavy
na rastlinách
obracajú sa k zemi
vädnú

priblíž sa
temný mrak
neodpočívaj
so založenými rukami
podaj aspoň prst
vylej si dušu

budem ťa počúvať
v zvoničkách
na vrcholoch
azaliek
tancovať s neznámym

dáš sa do reči 
so striebornými krokmi
sú najprv v hlave
až potom v chodidlách

nezanechávajú stopy
ako slová
s bublinkou namiesto duše

zaobľuješ
ruku na ruke
zmätený zo susednej nohy
ktorá je cudzia
v cudzom meste

otáčavé dvere
so štyrmi krídlami
rozoberú skupinu čakajúcich
po jednom
môžu vystúpiť na ulicu
zotrvávajú na rovnakom mieste
spočitujú telá
i dvojnásobné ruky

hromadia slová
i pohľady do výkladných skríň
so zrkadlami

ubezpečia ich
o približnosti istoty
že v meste
na každom kroku
stretnú povedomú tvár
večerné stretnutie

vstúpiť do šiat
čo vedia spasiť telo
obkolesiť ho
lesklým hodvábom
s votkanými
kovovými vláknami

po splývavom odeve
bez ramienok
akoby tiekli
zlaté olivy

nahá koža navyše
najmä tvár
zahmlievajú viac

vstaneš
a priviažeš sa rukou

vrúcne
aby som nemohla odísť

Viac o Z. Matlákovej

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel