Sveťo šiel hľadať vesmírne lieky
Reportáži o kvadruplegikovi Svetozárovi Jandurovi zo Slovenskej Ľupče, ktorá vyšla pred dvadsiatimi troma rokmi som dala titulok Vesmírne lieky. Sveťov synovec Radko vtedy totiž sníval o tom, že sa raz kdesi objavia vesmírne lieky, ktoré jeho ujcovi vrátia do svalov silu. Inú silu Sveťo Jandura nepotreboval. Naopak, mohol ju rozdávať. Ako keby tie vesmírne lieky už dávno užíval. Aj to mu zrejme dalo silu hovoriť o svojej prvej smrti a znovuzrodení na tento svet s krásnym nadhľadom, vtipne a s humorom.
Keď som dostala správu o jeho druhej smrti, z ktorej sa človek neprebudí, v duchu som protestovala. Tak človek zrejme protestuje vždy, keď zomrie ktosi, o kom je presvedčený, že by mal žiť prinajmenšom dovtedy, kým žije on sám. Lúčiť sa bolí. Aj keď v tomto prípade si možno utešujúco myslieť, že húževnatý Sveťo Jandura nezomrel, len odišiel do vesmíru hľadať lieky, ktoré by raz iných kvadruplegikov postavili na nohy. Pre neho ich za tridsaťosem rokov od úrazu, pri ktorom, ako vravieval, zomrel ako dvadsaťštyriročný prvý raz, nenašiel nik. Iba ak mama, bratia a ich rodiny, ktorí sa o neho vzorne starali a aj vďaka nim sa mohol dožiť šesťdesiatich dvoch rokov života. Aj tí mu vlastne pomohli napísať knihu, žiaľ, nikdy nevydanú, ale v roku 1992 aspoň sčasti zverejnenú vo vtedajšej Nedeľnej Pravde. Kúsok jednej z jej kapitoliek predstavuje tohto nevšedného človeka viac ako výstižne:
Ako zomrel (a ako sa potom narodil)
V to predpoludnie o štvrť na desať som v jednej nešťastnej sekunde zomrel pre svoj prvý – dovtedajší život a súčasne som sa narodil do života druhého.
Otvoril som oči. Cítim, že mám mokrú tvár. (Naozajstná podobnosť s pôrodom. Novorodenec prichádza na svet vlhký.)
„Čo sa stalo?“ pýtam sa otca.
„Spadol si z hrušky!“
Už viem... Oberal som hrušky v korune stromu takých päť metrov nad zemou. Mal som ich už plnú košeľu a poberal som sa zliezť, keď mi hlavou prebleskla nešťastná myšlienka, na ktorú nezabudnem do naozajstnej smrti. Tie dve nádherné hrušky tam vari nechám? To nepasovalo môjmu naturelu. Bolo vo mne, že dobrá gazdiná za pierkom aj plot preskočí. Tak ma vychovala moja dobrá stará mama. Len mi, chudera, zabudla pripomenúť, že pri tom preskakovaní netreba zrútiť plot ani si zlomiť nohu. To by potom bolo drahé pierko.
Stará mama zabudla, Sveťo si zasa neuvedomil, a tak sa, nedlho po skončení nadstavbového štúdia na strednej zdravotníckej škole a odkrútení vojenčiny, dostal ako pacient na oddelenie, ktoré bolo už rok jeho pracoviskom. Bezprostredne po úraze, keď ho otec prebral z bezvedomia vedrom vody a on kričal, aby ho nechali zomrieť, pretože ako zdravotník vedel, čo ho čaká, ocitol sa na resuscitačke.
„Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.“