Pôvodne, ale vtedy ešte bez P. S. vyšlo v týždenníku Pohronie (2005)
Dóm sv. Martina

Foto: autorka

Šperk z chodníka

Jedna z mojich nadriadených nemala veľmi rada, keď som sa z podujatia na podujatie namiesto taxíkmi presúvala pešo alebo mestskou hromadnou dopravou. Zdalo sa jej, že je to premárnený čas. Ja zase nemám rada taxíky. A aj o premárnenom čase v nich viem svoje. To je možno dôvod, pre ktorý nemám auto ani nie som šoférka. Nelogická úvaha? Iba na prvý pohľad. Som totiž novinárka.

Zdá sa vám to tejto kombinácii ešte nezmyselnejšie? Pridám teda pomôcku, ktorá azda moju logiku objasní. Som novinárka obyčajných ľudí. O nich a pre nich píšem (ak mám kam), oni sú moje celebrity a v ich životoch ryžujem bohatstvo. A na takých sa dá sotva naďabiť sediac v aute. Aj preto radšej cestujem električkami, autobusmi, trolejbusmi, vlakmi ako služobnými (kedysi) či inými autami. Lebo tam vidím, počujem, cítim, čo sa inde vidieť a zažiť nedá.

Takto som sa v duchu ospravedlňovala pred šéfkou, ktorá mi určite aj po dnešku bude vyčítať, že som po tlačovke namiesto na taxík čakala na autobus pod bratislavským mostom SNP. Bolo nevľúdne, vlhká zima zaliezala až pod kožu, večný bratislavský vietor preháňal pomedzi čakajúcich smeti nasiaknuté špinavým vlhkom rozčľapkaného snehu a mňa čakalo ešte desať minút čakania. S úškrnom nad sebou som sa už-už lámala, či predsa len nevyužiť veľkorysosť firmy, kde som vtedy pracovala a nedať sa tú jednu zastávku za Dunaj odviezť taxíkom, keď som v diaľke, kúsok pred nájazdom na chodník pre peších zachytila siluetu, ktorá sa mi zdala známa. A hoci človek, ktorému patrila, bol tak ďaleko, že rozoznať detaily jeho tváre bolo vylúčené, nepochybovala som, že to bol on. Horolezec a kameraman, ktorému mozgová mŕtvica znemožnila nielen liezť na hory, ale aj pracovať.

„Tak aspoň chodím nakupovať,“ povedal mi, keď byť invalidom bolo aspoň materiálne o čosi menej osudové ako teraz, vari na päť etáp, pretože mŕtvica mu postihla aj reč. Stretla som ho vtedy pred predajňou mäsa „u Menderlu“, keď sa pohyblivejšou rukou pokúšal dostať do peňaženky peniaze, čo mu vydali z nákupu.

Rozprával a hýbal sa nesmierne ťažko, pri chôdzi mu pomáhala palička, ale usmieval sa. A hovoril, že sa musí snažiť aj teraz žiť ako najplnšie sa len dá. Lúčil sa s myšlienkou, že pomôcť manželke s nákupmi je tiež jedno zrnko z tej plnosti.

Jeho úsmev a dôstojná pokora, s akou prijal svoj osud a ktoré mu zrejme boli silnejšou oporou ako palička, sa mi pred očami vynáral často. Možno preto mi teraz napriek vzdialenosti, v akej som ho zazrela, udrela jeho silueta okamžite do očí. Najprv som ich naňho prilepila, aby som sa ubezpečila, že je to naozaj on. O chvíľočku som ich fascinovaná v nemom úžase nemohla odtrhnúť z iného dôvodu.

„Môj“ chromý horolezec si zdravou rukou dal pod pazuchu francúzsku palicu, potom si z hlavy sňal čiapku a ja som si v tej chvíli uvedomila, že stojí čelom k Dómu svätého Martina. Bude sa modliť, napadlo mi, a on sa takmer zároveň ľavou rukou naozaj nemotorne prežehnal. Potom nehybne vztýčený, s očami upretými tam, kde som tušila vežu Dómu, stál uprostred ľudí, ktorí sa nevšímavo niekam náhlili a tíško pohyboval perami.

Nedalo mi a vykročila som smerom k nemu. Nie preto, aby som ho vyrušila. Len sa mi žiadalo ubezpečiť svoju pamäť, že je to naozaj on. Ale nepodarilo sa mi to. Delila nás cesta, a ja som si navyše uvedomila, že vôbec nie je dôležité, či človek, ktorý mi v zachmúrenom zimnom dni zasvietil ako maják, je „môj“ horolezec, s ktorým som kedysi dávno robila rozhovor o ľudskej sile a vytrvalosti, keď sa vrátil z výstupu na Lhoce Šar. Dôležitá bola vnútorná sila človeka, ktorý tam stál a to, čo z neho vo chvíli, keď sa s obnaženou hlavou modlil, vyžarovalo. A ešte pokoj, odovzdanosť a tichý optimizmus, ktorými od neho zavanulo, keď si zdravou rukou opäť nasadil čiapku, oprel sa o palicu a kráčal na most.

Fascinovaná som sa vrátila na zastávku, keď mi práve prichádzal autobus. A keď som už kráčala k redakcii, dvojnásobne spokojná, že som nepodľahla taxíkovému pokušeniu, uvedomila som si, že sa usmievam, ako som sa neusmievala už celé mesiace. Život ma obdaroval šperkom nezvyčajnej hodnoty.

P. S.

Oným „mojím“ horolezcom bol filmár, vedúci výroby, ktorý pracoval v Slovenskom štátnom filme v Bratislave František Dostál. Zúčastnil sa na šiestich expedíciách na osemtisícovky a v roku 1987 bol členom tímu, ktorý nakrúcal na Evereste hraný film.

Bol.

Rok potom, ako som ho videla pokore stáť pred Dómom svätého Martina, zomrel. Na najvyššom vrchole, na vrchole svojho života spočinul navždy 2. decembra 2006.