Drahá potemkiniáda
Prístrešky zastávok hromadnej dopravy na bratislavskom Trnavskom mýte dávali už pred pár mesiacmi nádej, že sa nielen s nimi, ale aj s katastrofálne zdevastovaným podchodom, ktorý na ne nadväzuje, konečne čosi deje. Hoci koše na odpadky, ak nejaké sú, bohvie prečo zostali pôvodné, prežraté od hrdze a špinavé až strach pozrieť, stĺpy a lavičky zastávkového električkového uzla sú vynovené, asfalt na nástupných ostrovčekoch vystriedali dlažobné kocky, sklá sú pomerne čisté, ba možno aj nové. Postaral sa o to Dopravný podnik Bratislavy. Kto na Trnavskom mýte nemusel vystupovať, mohol si myslieť, že podobnej úpravy sa konečne dočkal alebo sa dočká aj podchod a blízka tržnica. Veď o pár týždňov budú v Bratislave majstrovstvá sveta v hokeji. Omyl.
Len pre silné žalúdky
V podchode si pred komunálnymi voľbami vlani, začiatkom októbra 2010, popracovali akurát dobrovoľníci a zviditeľneniachtiví kandidáti a kandidátky na primátorské kreslo v rámci akcie 72 hodín bez kompromisu. Akcia však prispela viac k popularizácii televíznych celebrít a po primátorovaní túžiacich dám a pánov ako k tomu, aby v nej pokračovali tí, ktorí sa o podchod majú starať. Na Trnavskom mýte sa v podstate vôbec nič nezmenilo.
Z dlhoročného spánku ľahostajnosti sa kompetentní nijako mimoriadne neprebrali ani s blížiacim sa termínom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, ktoré bude len o pár zastávok mestskej hromadnej dopravy ďalej. Že Trnavské mýto potemkinovsky upravia pozakrývaním toho najhoršieho a vyčistia ho, takisto ako hlavnú a autobusovú stanicu, avizovalo mesto v podstate až na nátlak médií. Asi takto: čosi sa vyčistí, čosi pozakrýva, ale nik netuší, čo bude ďalej.
S rekonštrukciou podchodu sa malo začať už v roku 2006. Konkrétne sa mali meniť vstupné prístrešky, vzduchotechnika, elektrické rozvody, osvetlenie, steny, toalety. Neurobilo sa však vôbec nič. Aká je teda ozajstná nádej, že otcovia a matere mesta dajú konečne do poriadku to, okolo čoho roky prechádzali bez povšimnutia, alebo okolo toho neprešli vôbec? Po skúsenostiach možno povedať, že minimálna. Podchod doteraz stále iba pustol a naháňal hrôzu. V strede, kde bola kedysi kaviareň, je už len maličká trafika, papiernictvo a bagetéria, ktorá konkuruje na bočnej stene prilepenej opravovni šperkov, obuvi, zmenárni či predajničke fornetti. Zvyšok je porozbíjaný, pografitovaný a inak zdevastovaný. Kto sa v takom prostredí odváži jesť, musí mať naozaj silný žalúdok.
Jednorazovky to nevyriešia
Dať podchod na Trnavskom mýte ako-tak do poriadku, pretože sa okolo neho pre hokejové majstrovstvá zrazu spustilo plno kriku (kde sme mali oči doteraz?) je však iba prvá pomoc. Po nej by malo nasledovať seriózne liečenie. Podľa informácií Tlačovej agentúry Slovenskej republiky začali podchod čistiť až 7. marca 2011. Tentoraz však nie dobrovoľníci a čistí sa nelacno. Presnejšie, zrejme nečistí. Keď som si to bola 11. marca 2011 overiť a zdokumentovať aj fotograficky, vyzeral podchod rovnako ako pred 7. marcom. A ani fotografie z roka 2007 a z 11. marca 2011 sa takmer v ničom nelíšia...
Odstraňovanie špiny, grafiti a zakrývanie vandalsky zdemolovaných plôch (pravda, ak sa naozaj udeje) bude mesto stáť 15 659 eur. Primálo a zároveň priveľa.
Priveľa na vytvorenie zdania, že občania Slovenska sú kultúrni aj tam, kde sa práve neprezentujú kultúrnymi počinmi, primálo na to, aby sa čosi zmenilo naozaj. Ak sa totiž s podchodom na tomto významnom dopravnom uzle čosi nezmení od základu, bude každá doňho vložená investícia zbytočná. Dokonca aj vtedy, ak by sa dal od základu zrekonštruovať, ale zároveň by sa nezabezpečilo jeho každodenné udržiavanie v čistote a aspoň na noc by sa nezatváral, keď ho už nemá kto strážiť. „Vyčleniť dostatočné peniaze na údržbu je aspoň také dôležité ako niečo postaviť,“ napísal vo svojom otvorenom liste uverejnenom niekedy v roku 2005 v Bratislavských novinách rodák Ján Orvetz žijúci na Floride, keď ho stav Trnavského mýta šokoval.
Jednorazová potemkinovská injekcia chátrajúci priestor nezmení a bezmála 16-tisíc eur v tejto súvislosti možno naozaj pokladať za vyhodené peniaze. Tým skôr, že aj draho zaplatenú zásterku rozvášnení hokejoví fanúšikovia možno zdevastujú ešte viac. Ak ju, pravda, ešte pred majstrovstvami znova nezdevastujú sami Bratislavčania či návštevníci hlavného mesta.
Za čo?
Nalejme si čistého vína: za stav tohto podchodu, ale aj za iné zdevastované verejné priestranstvá v Bratislave, napríklad podchodu na autobusovej megazastávke na Patrónke, ktorý okrem špiny hyzdí najmä krčma, ktorá je súčasťou prístrešku a čakať tam na autobus nie je vždy veľmi bezpečné, síce zodpovedajú samosprávne orgány hlavného mesta, ale popol na hlavy by si mali sypať najmä tí, ktorí ho spôsobili. Podaktorí z tzv. radových občanov.
A týka sa to aj podchodu v centre mesta spájajúceho Župné námestie a Zochovu resp. Koziu ulicu alebo podchodov pri nákupných centrách v Karlovej Vsi, Dúbravke, ale aj inde v Bratislave a aj na celom Slovensku. Väčšina týchto priestorov, ktoré zdanlivo nepatria nikomu, a tak si na nich vybíjame pudy a prapudy, aby sme doma boli pokojní a mali všetko ako zo škatuľky, potrebuje skultivovanie. Pravda, ani to, ani následná každodenná údržba, bez ktorej nemá nijaká rekonštrukcia zmysel, sa nezaobíde bez množstva peňazí. Kde ich však vziať?
Možno by k tomu čosi mohli povedať tí, ktorí dávajú zelenú vyplácaniu nehoráznych odmien z prostriedkov všetkých občanov ľuďom, ktorí sa na svojich miestach nestihli ani usadiť, nieto niečo urobiť. Alebo poslanci, ktorí vzhľadom na stav verejných financií tohto štátu schvaľujú priveľmi veľkorysé platy a odmeny primátorom a starostom miest a obcí. Alebo aj poslancom. Mimochodom, v časoch socializmu pracovali poslanci, ak práve neboli parlamentní, bez akýchkoľvek odmien a výhod.
Pribudli krčmy
Keď som v roku 2007 napísala o katastrofálne zdevastovanom podchode na Trnavskom mýte a o nemenej zdevastovanej Novej mestskej tržnici, prevzali reportáže Underground a Nevybuchnutá bomba aj oficiálne stránky hlavného mesta. Lenže okrem toho a okrem faktu, že vtedy v tržnici prestali do reproduktorov púšťať ohlušujúcu hudbu, sa neudialo nič viac. Ako som si overila začiatkom marca 2011, v tržnici všetky neduhy trvajú. Jedny z vchodových dverí sú síce vynovené, ale vedľajšie, ktoré sa nepoužívajú a z vnútornej strany sú na nich prilepené pultíky pre sazkárov či konzumentov jedla, sú od ulice výdatne oblepené nielen potrhanými letákmi, ale najmä špinou, špinou, špinou...
Vnútri to nevyzerá o nič lepšie ani čistejšie. Pribudlo akurát krčiem, dokonca s „vonkajším“ sedením, ktoré by sa chcelo podobať tomu, čo sa v lete vysúva na chodníky pod holým nebom. A pribudla aj požiadavka predĺžiť ich otváracie hodiny do 20.00. K prípadnému skultúrneniu či iným zmenám v tomto objekte sa ani v súvislosti s MS v hokeji, ani v iných súvislostiach nikto z kompetentných nevyjadril vôbec. Že by tržnicu nechali v čase majstrovstiev pre istotu zatvorenú? Sotva. Kto by si dal ujsť taký jedinečný zárobkový podnik? Navyše tento architektonický počin Ivana Matušíka je v súčasnosti aj zvonka v takom stave, že o jeho úbohosti svedčí aj jeho okolie.
Má vôbec podchodová potemkiniáda zmysel, ak sa celkom nič nezmení v tržnici, Istropolise a okolo nich? A ak sa nič nezmení v našom myslení? Kedysi sme sa vyhovárali, že za všetko zlé u nás môže socializmus. To, čo sa nám zdalo dobré, vrátane poriadku a čistoty na uliciach, verejných priestranstvách a v krajine sme chodili obdivovať k západným susedom. Už dvadsať rokov u nás panuje rovnaké zriadenie ako tam, ale v istom zmysle sa nezmenilo vôbec nič. Môže za to tentoraz to, čo nazývame demokraciou? Alebo skôr to, že každý hľadí iba na vlastné vrecko a spoločné ho zaujíma iba potiaľ, pokiaľ z neho môže do toho vlastného čosi presunúť?
Súvisiace texty:
