Nielen vidieť, ale aj cítiť
Málokto vysvetľuje momentálne nevýhody či nedostatky spojené napríklad so spôsobom prenosu obrazu. Aké sú?
Digit
Nedegradovaný digitálny záznam obrazu definuje každý obrazový bod – pixel, jeho polohu, jas a iné veličiny. Jeden bod sa skladá z troch bodov tzv. subpixelov (pre každú zložku červená – zelená – modrá jeden), ktoré vytvárajú farbu jednotlivého bodu. Inými slovami obrovské množstvo údajov, prevedené do reči číslic (digit), obrovské množstvo dát. Pri stále sa meniacich a pohybujúcich scénach to znamená nepredstaviteľný tok jednotiek a núl, ktoré treba rýchlo a efektívne dopraviť k divákovi.
Princíp zobrazenia pohybu a farby je, paradoxne, možný iba preto, že využíva nedokonalosť ľudského oka, respektíve jeho neschopnosť vnímať rýchlo sa opakujúce obrazy jednotlivo.
Každá reprodukcia vyžaduje, aby sme reálny obraz rozložili na body. Nie je to inak ani pri viac ako storočnom vynáleze fotografie. Na nejtvoria body mikroskopické zrná striebra redukované po expozícii zo svetlocitlivej vrstvy. Tá je, momochodom, stále považovaná za etalón kvality. Kvalita reprodukovaného obrazu je priamo úmerná množstvu bodov, na ktoré obraz rozložíme, a je teda priamo úmerná množstvu informácií, ktoré na spracovanie a prenos môžeme použiť. A tu je zakopaný pes.
Problém terestriálnej digitalizácie už mnohí z nás dávno vyriešili satelitným príjmom. Ak ho využili
napríklad prostredníctvom platformy Digi, boli zrejme ohúrení množstvom poskytnutých programov, ale veľmi skoro aj nekvalitou ospevovanej digitálnej technológie.
Hoci totiž vývoj ide rýchlo dopredu, zatiaľ nie je možné posielať všetky dáta, ktoré sme pri generovaní obrazu získali, takže nastupuje jeho takzvaná kompresia či kódovanie. Pomocou rôznych zložitých algoritmov sa množstvo obrazových dát stláča, čiže niektoré menej závažné alebo podobné susediace informácie, napríklad o farbe, sa vypúšťajú a nahradia sa jednou. Je to kompromis medzi kvalitou a súčasnými technickými možnosťami, ktorý má aj silný komerčný aspekt.
Viac neznamená lepšie
A práve ten má na výslednú kvalitu najväčší vplyv. Digitalizácia totiž umožňuje lepšie obchodné využitie frekvenčného spektra – množstva existujúcich kanálov, frekvencií. Toto spektrum sa nedá nafukovať a aby sa spracovaný signál mohol šíriť éterom, treba ho aj v ére digitálneho vysielania namodulovať na nosnú vlnu. Tak ako to pred vyše sto rokmi robil Marconi. S tým rozdielom, že dnes môžeme do jedného kanála nakódovať viac programov. Pravda, čím ich je viac, tým je technická kvalita jednotlivých programov nižšia.
Ten, kto s nimi obchoduje, ich však chce predať čo najviac, ale za služby spojené so šírením signálu zároveň zaplatiť čo najmenej. A tak sa často stáva, že do prideleného frekvenčného pásma napchá – na úkor kvality – priveľa programov.
Pritom je potrebné zvažovať aj charakter jednotlivých programov, ich obrazovú statiku resp dynamiku. Napríklad stanica Eurosport je športový kanál a „zožerie“ väčšie pásmo, pretože ponúka stále sa meniace obrazy, takže tam je na kompromisy menší priestor. A tento program vysielaný v takzvanom vysokom rozlíšení (HD) napríklad v platforme Skylink ponúka naozaj brilantné obrazy. Aj v tomto prípade však platí, že reťaz je taká silná ako jej najslabšie ohnivko – celá cesta k displeju obrazovky potrebuje HD zariadenia, vrátane zdanlivo nepodstatného kábla HDMI. Naproti tomu, komorná stanica poskytujúca statickejšie scény je pritom zámerne „podvyživená“. Ak sa tam náhodou objaví prudší pohyb kamery – švenk, zaznamenáte rozostrenie obrazu, ktoré sa upraví až zlomok sekundy po zastavení pohybu.
Prečo je teda jeden kanál kvalitnejší ako druhý, keď sú všetky vysielané digitálne? Nuž, preto...
Bilbord v izbe
Menia sa aj televízne prijímače. Vákuové obrazovky sa už niekoľko rokov nevyrábajú. Boli energeticky náročné a pri zväčšovaní uhlopriečky sa musela zvyšovať priestorová hĺbka. Dnes sú už cenovo dostupné mnohonásobne tenšie LCD alebo plazmové televízory s uhlopriečkou 100 – 120 centimetrov, čo už sú riadne plochy oproti obrazovkám s uhlopriečkou 50 centimetrov.
Veľká plocha však, samozrejme, prináša vyššie nároky na množstvo dát. Vychádzajúc z predchádzajúceho rozboru možno povedať, že súčasné parametre digitálneho vysielania ju zatiaľ nedosahujú. Veľké displeje navyše vyžadujú pohľad z väčšej vzdialenosti. A predstavte si, že si obyvatelia priestorovo poddimenzovaných panelákov vymenia „päťdesiatku“ za „stodvadsiatku“ a na programy sa dívajú z gauča rovnako vzdialeného ako predtým.
Rád si pozriem filmy o ponorkách, lenže šero podmorského sveta je veľký nepriateľ komprimovaného digitálneho obrazu. Majestátne sa pohybujúci Červený október (ruská ponorka s charizmatickým Seanom Conerym na palube) pláva nepriateľskými vodami, ale temná vodná masa je vďaka digitálnej kompresii ilustrovaná len tromi či štyrmi úrovňami sivej, bez plynulých prechodov viac-menej ohraničených akoby vrstevnicami. Ak by som pozoroval nekvalitný analógový signál zo vzdialeného vysielača napríklad Brno – Kojal, aj keby bol obraz zašumený, prekážalo by mi to menej, pretože za tým analógovým šumom by som aspoň cítil chýbajúcu stupnicu sivej.
Zmena je život
Samozrejme, trend digitalizácie je nezvratný a v konečnom dôsledku aj správny. Vzhľadom na jeho nepochybné skvalitňovanie budú iste čoskoro neopodstatnené aj negatívne pocity a hodnotenia. Ako prijímatelia digitálneho vysielania by si však občania o jeho fungovaní zaslúžili objektívnejšie informácie.
Napríklad, že do domácnosti s viacerými televízormi nestačí jeden prevodník z digitálneho signálu na analógový, pretože ho potrebuje každý starší prijímač osobitne... Alebo že aj v najnovších prijímačoch sa nakoniec digitálny signál transformuje na analógový, aby mohol viac či menej rozžiariť luminofor (látkameniaca energiu dopadnutého elektrónu na svetlo) na obrazovke alebo subpixel na polovodičovom paneli. Pretože ľudské oko, našťastie, stále potrebuje na prenos obrazovej informácie svetlo, teda elektromagnetické vlnenie, ktoré nám sprostredkúva krásy sveta; samy číslice ho nevytvoria.
