Na absolútnom vrchole
Bol 15. október 2014, keď som na webe objavila smutnú správu: Nepálske úrady potvrdili smrť dvoch Slovákov, Jána Matláka a Vladimíra Švancára, a troch nepálskych horských vodcov, ktorí boli nezvestní po páde lavíny v základnom tábore pod vrchom Dhaulágirí v strednom Nepále. V tej chvíli ako keby som sa bola zrazu ocitla v byte manželov Keleovcov, kde som pred tridsiatimi rokmi besedovala s manželkami slovenských horolezcov, ktorí v Himalájach práve útočili na vrchol štvrtého najvyššieho vrcholu Zeme Lhotse Shar. O pár mesiacov, keď sa horolezci vrátili, dostali v obývačke Keleovcov a potom na stránkach vtedajšej Smeny na nedeľu slovo aj oni. Ony aj oni hovorili o samote, obavách, strachu, tolerantnosti, odvahe... Na tých pocitoch nič nezmenili ani tri desaťročia, na nebezpečenstvách hroziacich v horách takisto nie. Aké to je pre tie, čo zostávajú doma a aké pre tých, ktorí idú v ústrety smrteľnému riziku? Vyhľadala som zažltnuté výstrižky oboch besied. Myšlienky z nich nezažltli. Začala som ich teda prepisovať do elektronického archívu. Kým som dopísala posledné slovo, čas pokročil na 19. október 2014. Na webe sa objavila ďalšia správa z hôr, tentoraz z Vysokých Tatier: Pod Rysmi spadol na zľadovatenom teréne a v dôsledku poranenia hlavy zomrel 78-ročný cestovateľ, horolezec, pedagóg František Kele.
Po Františkovi Dostálovi a Petrovi Božíkovi tretí z mojich hostí spred tridsiatich rokov, ktorý sa ocitol na poslednom, absolútnom vrchole svojho života. Všetci po sebe zanechali nielen výsledky svojej práce, športové výkony, manželky, deti, príbuzných a kamarátov, ale aj odtlačky svojich životov. V Himalájach, ale predovšetkým doma. Stoja za spomienku aj za zapamätanie.