logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O výnimočnom darčeku. (06. 12. 2021)

Vyšlo v knihe:

Rudolf Hrčka (2018): Prvokráty 2

Na martam.sk vychádza so súhlasom autora.

Medveď

Rudolf Hrčka

Niekto má rád psíkov, niekto mačky, iný kone. Moja žena Marka má rada medvede. Keď bola veľmi malá, najradšej sa s tatom hrávala na medveďa. Jej tato Jožko bol veľký, čierny, chlpatý, dobromyseľný človek. Husté obočie a impozantné brucho. Malá Marienka po ňom lozila, ťahala ho za obočie a on na ňu robil brum, brum. Jednoducho medveď.

Za domom máme menej kvalitné hrozno, ktoré nedokážeme skonzumovať, tak zostáva včelám a osám. Raz sme naoberali asi päťdesiat kíl a odviezli do zoo. Tam to zvieratám rozdelili do malých vedierok, nechali zamrznúť a vraj im to dávali ako zmrzlinu. Marke však dovolili hodiť medveďom zopár nezmrazených strapcov. Bol to zážitok. Medvede sa postavili na zadné, a strapce len tak lietali do ich naširoko otvorených tlám. Doteraz neviem, kto mal z toho väčšiu radosť. Jednoducho láska vzájomná.

Keď sa blížilo veľmi okrúhle Markino výročie, so synom Tomášom sme sa trápili: ako ju potešiť? Mne, ako obyčajne, nič vhodné neprichádzalo na um. Taký norkáč by ju určite potešil, lenže na takú strmú cestu sme sa za tých N rokov nedostali.

Medveď

V úplne inej súvislosti som na bazos.sk hľadal dosky z červeného smreka a našiel som – medveďa. Ručne vyrezaného z červeného smreka, 130 cm, 50 kg. Krásavec. Náhoda? Z toho obrázka na mňa hľadel smutne. Ako by mu mu chýbala Marka s hroznom. A ja som hneď vedel, čo urobím.

Do oslavy chýbal týždeň. Tomáš vyštartoval priam do srdca Turca, do Sučian pri Martine a stihol sa aj s macom otočiť za pol dňa. Marka nič nezistila. Bolo to iba naše tajomstvo. Medveďa sme schovali do garáže, prikryli haraburdím a pripravili scenár.

Do práce chodievam o 5.00. Koncom septembra je už v takúto hodinu tma. Tomáš zvyčajne ešte spí a my s Markou máme roky malý rituál: kým sa umyjem a oblečiem, Marka pripraví rýchle raňajky. Po nich zbehnem schodmi, zatvorím za sebou dvere do domu a Marka mi kýva z okna obráteného do dvora. Každý pracovný deň. Rok čo rok. Skrátka rituál.

„A čo vstávaš, Tomi?“ vyzvedala Marka, keď sa vtedy objavil v kuchyni Tomáš. „Čo nespíš?“

„Ale, tuším som zabudol vypnúť svetlá v aute. Musím ísť do garáže,“ pohotovo zaklamal Tomáš. Zatiaľ teda dobre.

„A ty čo sa motáš?“ organizovala Marka aj mňa. „Ujde ti autobus.“

„Hľadám kľúče,“ klamal som pre zmenu ja. Kým sme „hľadali“ kľúče, ktoré som mal vo vrecku, Tomáš stihol vytiahnuť 50-kilového Miša z garáže, nainštalovať ho na dvore pod orech a dať mu do labiek kyticu ruží, ktoré sme deň predtým schovali do pivnice.

„Už som tu,“ hlásil Tomáš Marke. „Svetlá boli zhasnuté.“ V tom momente som ako zázrakom našiel kľúče i ja a scenár mohol úspešne pokračovať. Otvorím dvere domu, na dvore tma. Tomi všetko stihol. Medveď aj s kyticou nainštalovaný na dvore pod naším oknom. Pre mňa to bol signál, že môžem ísť do práce. Zatváram dvere a z okna na poschodí počujem úzkostný Markin hlas: „Rudo, Rudo pod orechom niekto stojí. Nevidíš?“

„Počkaj, rozsvietim,“ napínal som situáciu, rozsvietil 1 200-wattový svetlomet a potom to prišlo. Chýbal už len hudobný podmaz.

Vo svetle reflektora sa na dvore vynímal medveď s kyticou ruží. Hore v okne ticho. A potom iba hlasné vzlyky.

Ešte nikdy nezbehla Marka po našich strmých schodoch tak rýchlo. Tomáš za ňou, a potom jej krásny úsmev aj cez slzy dojatia. Na viac sa nezmohla. Iba tíško plakala…

Objali sme sa a ja som sa rýchlo rozlúčil. Dojal ma pohľad na jej radosť a nefalšované prekvapenie.

„Musím chytiť autobus. Ahoj.“

Pusa a zbabelo som ušiel. Slzy do očí sa tlačili aj mne. Vyšlo to.

Odvtedy je Mišo z Turca u nás v obývačke. Je krásny. Občas sa mu prihovárame, pohladíme ho. Ako som vravel. Niekto má rád psov, iný mačky a niekto medvede… A teší sa im. Aj bez norkáča.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel