Gaudeamus igitur
Marta Moravčíková
Bolo už dávno po sedemnástej, keď sme mali začať, lenže akosi sa nedalo. Vo veľkej sále hotela Jeleň v Hlohovci, kde sme kedysi mnohí ako malí žiačikovia absolvovali karnevaly, vianočné besiedky, niektorí školu baletu, tanečné zábavy alebo čaje o piatej, to hučalo ako v úli. Pozdravy, objatia, výkriky radosti, slzy dojatia, trilkujúci smiech, opatrné oslovenia. Dobre som si ťa zapamätal? Si Vierka? Ita, ako sa teším, že ťa vidím! Panebože, nie, veď ty si Jana, prepáč, rovnaký účes, rovnaký typ, len ja nemám rovnaké oči ako pred tými desiatkami rokov a v tejto chvíli ani správne okuliare... Pani profesorka! Vy ste prišli! Elegantná fyzikárka, sošná a graciózna Monika, vtedy Miezgová, teraz Petrášová. Zdravím ťa, ty ma už určite nepoznáš. Akoby nie, pán profesor Turbek, náš telocvikár, jeden z legendárnych trénerov hlohovských hádzanárok. Vraj má už osemdesiatjeden? Nemožné! Vyzerá ako elegantný, nanajvýš ak šesťdesiatnik (jedna z nás ho považovala za spolužiaka). Tamto je tiež telocvikár, profesor Moťovský a napokon, astronóm i jadrový fyzik, náš triedny Pavol Hazucha. Škoda, že sa nám nepodarilo vypátrať aj prvú triednu Hanku Valachovú-Kováčovú, ktorú Pavol striedal.
Gymnázium Ivana Kupca v Hlohovci
Ako dodržať čas začiatku, keď takmer všetci postupne študujeme štyri veľké tablá na priečelí sály, k fotografiám tých, čo už medzi nás nikdy neprídu, dopĺňame čierne trojuholníčky, iní a iné ešte volajú, že uviazli v zápche, ktorá býva už roky každé popoludnie na kúsočku cesty medzi Leopoldovom a Hlohovcom bezmála až hodinová. Kto to tu nepozná a nezariadi sa podľa toho, nepríde do cieľa cesty vedúcej cez Hlohovec, nikdy včas.
Konečne sme všetci, ktorí prísť chceli, mohli a vládali. Láskavý, usmievavý, pohodový a pokojný Vlado Turza, náš spolužiak a teraz zástupca riaditeľky hlohovského Gymnázia Ivana Kupca napokon zavelí, že ešte kým začneme, máme sa postupne všetky triedy vyfotografovať. A tak sa teda trieda po triede usmievame do fotoobjektívu a konečne sa usádzame. Bude prípitok. Ešte predtým však Vlado vyzve jednu z nás, aby za seba aj za nás všetkých vyslovila to, čo zrejme všetci bez slov cítime. Sála s výbornou akustikou tíchne, a všetci, už znova premenení a premenené na študentov a študentky počúvame:
Keď som sa kvôli dnešnému podvečeru vrátila k svojej reportáži z pomaturitného stretnutia našej tretej B triedy spred tridsiatich rokov, zapochybovala som o titulku, ktorý som jej vtedy dala.
Čím sme staršie, tým sme mladšie. Obstála by táto metafora aj teraz, po tridsiatich rokoch?
Vtedy v septembri 1983 nás organizačný výbor pozval na zaručene účinnú omladzovaciu kúru. Bola jednoduchá a mala byť zaručená. Účinok sa mal dostaviť vďaka kufru spomienok a dobrej nálade. A dostavil sa. Nemohlo to byť ináč, veď aj najstaršie z nás vtedy mali len okolo tridsiatky, a to je z pohľadu súčasnosti ešte svieža mladosť. Svet už síce nebol gombička, ale ešte nás toho nebolelo tak veľa, ako možno dnes a boli sme mladšie najmä o skúsenosti.
Pred tridsiatimi rokmi sme sa teda my béčkarky rozhodli mladnúť stretnutím, ktoré do nás naozaj vlialo netušené sily. Možno aj preto, že keď sme si o sebe povedali, čo sme pokladali za dôležité, nejednej z nás spomedzi riadkov vykúkalo nevyslovené, a predsa hmatateľné poznanie toho, čo sa nahlas priznáva len ťažko. Napríklad že nad všetky byty, ktoré sme si perfektne zariadili, nad všetky platy či postavenia, ktoré sme dosiahli, nad všetky domy, čo sme postavili, nad dovolenky, čo sme absolvovali, nad šaty, ktorých máme plné skrine, nad všetky tituly, ktoré sme získali, nad všetko to, čo sme snívali, že raz budeme mať, je blízkosť človeka. Našich detí, našich blízkych i vzdialenejších, ale aj vzácnosť stretnutí so spolužiakmi a kamarátmi. S tými, čo sa neodvrátia, keď vidia, že sa človek topí, s tými, čo vedia byť priateľmi na život a na smrť, ale aj s kamarátmi, čo nás vedia vrátiť späť. Do dní, keď česť – na škole formovaná, a preto s menom študentská – mala hodnotu nad všetky ostatné.
Zostalo v nás z toho ešte niečo? A bolo to v nás vôbec?
Od našej béčkarskej omladzovacej kúry prešlo ďalších tridsať rokov. Životné príbehy nás všetkých, ktorí sme sa tu dnes zišli, napájané z nášho vnútra aj z diania okolo nás, sa poriadne rozkošateli. A hoci sme sa medzitým párkrát stretli jednotlivo potom aj všetky štyri ročníky maturujúce v búrlivom roku 1968, zaručene si aj dnes budeme mať čo rozprávať, čomu sa smiať, nad čím neveriacky krútiť hlavou a možno si aj nad kadečím pomlčať.
Napríklad aj pri spomienke na tých z nás, za ktorých príbehmi už život urobil definitívnu bodku:
Spolužiaci a spolužiačky
Vladimír Bednár, Gabriela Belanská, Darina Fabiánová, Ján Fábry, Peter Hudec, Jozef Jamrich, Anton Janega, Magda Juráková, Slávka Koprnová, Darina Kubranská, Mária Matulíková, Ján Páleník, Božena Sopinská, Rudolf Tesár, Pavol Vašíček.
Profesori a profesorky
Július Bačík, Jozef Bendl, Imrich Brichta, Štefan Chrenka, Rúfus Krampl, Dušan Páleník, Štefan Pánko, Milan Spál, Božena Zaťková.
Dnes tu s nami nie sú nie preto, že im v tom zabránila iná, možno významnejšia udalosť či choroba, ani preto, že by o stretnutie nestáli alebo ním dokonca pohŕdali. Neprišli, pretože sa ocitli za hranicou, ktorá je prekročiteľná iba jedným smerom. Za hranicou, ku ktorej smerujeme všetci, bez ohľadu na to, čo kto v živote dosiahol, čím sa vyznamenal, čo urobil alebo aj neurobil. To nezmeníme.
Tá cesta do nikam sa však dá predĺžiť. A aj bez zázračných elixírov, bez drahej kozmetiky či nemenej drahých plastických operácií. Je to ľahké i ťažké zároveň – aby to fungovalo, je nevyhnutná prísna diéta založená na vylúčení závisti, nežičlivosti, zloby, podrazov, ohováračiek, nevraživosti. Namiesto toho sa vyžaduje znásobenie láskavosti, tolerantnosti, veľkorysosti, úsmevov, smiechu a vždy, ak bude príležitosť, aj dobrej nálady a zábavy.
Dnes taká príležitosť je. A ak nám to kadejaké zdravotné neduhy, ktoré sa vyhli iba nemnohým z nás dovolia, mali by sme ju naplno využiť. To znamená usmievať sa, smiať, možno aj spievať, byť veselí a byť si navzájom naozaj spolužiakmi. A trochu aj žiakmi – svojich učiteľov, ktorých sme rešpektovali (či naopak), s ktorými sme však nakoniec po trojročnom tvrdom tréningu pred štyridsiatimi piatimi rokmi, pri zelených maturitných stoloch spolu zvíťazili. A to už je riadny dôvod na úsmev, ktorý podľa vedcov predlžuje život. Ako katalyzátor omladzovania sa však vyžaduje nadhľad zrelosti a aj nastavenie zrkadla sebe samému. Aby sme prostredníctvom svojich malých či veľkých víťazstiev, ale aj potknutí a pádov vedeli pochopiť a porozumieť tých druhých.
Nie každému sa možno podarilo to, čo si predsavzal (zatiaľ), nie každý sa môže (alebo chce) pýšiť tým, čo si nahonobil (materiálne či duchovne), nie každý možno uniesol ťarchu života bez ohnutia, nie každý je schopný dôstojnej pokory, ktorá aj tých zdanlivo najobyčajnejších povyšuje na veľké osobnosti. A takých je medzi nami veľa. Ani jeden z nás nežije bez stopy.
A tak, ak dnes budeme spomínať nielen na časy, keď bolo (hádam) viac toho, čo nás spájalo ako rozdeľovalo a budeme si nahlas rozprávať o tom, ako naše životy poznamenal čas, pripomeňme si mlčky, ako sme život a ľudí v ňom poznamenali my. A pokúsme sa aj dnešným večerom zanechať stopy aj v sebe navzájom. Bude skvelé, ak to budú stopy príjemných spomienok, dobrej nálady, smiechu, veselosti a úsmevov.
Naše poďakovanie za to, že to pre nás pripravili, patrí Božene Janíčkovej, Márii Ottingerovej, Veronike Turzovej a Vladimírovi Turzovi.
Potlesk a potom Gaudeamus, teda – Radujme sa. A prípitok. A spomienka profesorky Petrášovej, že hlohovské gymnázium bolo jej prvé učiteľské miesto, prvé, na ktorom viedla ročník až do maturity... A ďalší prípitok profesora Turbeka. A slovo profesora Hazuchu. A Moťovského. A prípitok večera. A ďalšie prípitky. A znova hluk ako v úli. Od stoličky k stoličke putujú fotografie z rodinných archívov. Na rozdiel od podobného stretnutia pred pätnástimi rokmi sa už takmer všetci pýšia aj vnúčatami. To nám však nebráni šalieť od smiechu pri spomienkach. Napríklad na Markinu maturitu zo slovenčiny, keď ju profesor pri otázke Súčasná slovenská poézia až trikrát vyzval, aby zarecitovala Válkovu báseň Jablko, pretože dve predošlé recitácie akosi „prespal“, a ona, sa, chúďa, potila od strachu, že preto zo slovenčiny neprejde. Alebo na maturitu našej najlepšej vtedajšej matematikárky Jany. Keď si vytiahla Pytagorovu a Euklidove vety, profesor matematiky zalamentoval, že je strašné, ak si najexcelentnejšia matematikárka vytiahne také jednoduché otázky. Alebo, alebo, alebo...
No už sme sa hádam dosť opätovne nazoznamovali aj naspomínali, nastupuje opäť Vlado. Poďme na parket. Netreba nás dlho núkať, aj keď to nie celkom zdravé kĺby či chrbtice všetkým nedovolia. V ďalšom kole sa však spieva, a to už môžeme všetci. A tak sa obnovený hotel otriasa piesňami, ktorými sa kedysi otriasali autobusy a vlaky vezúce nás na výlety, na lyžiarske výcviky, na brigády, ktoré zneli v chatách, pri táborákoch, všade, kde sa nám žiadalo byť veselí a súznieť s ostatnými.
A znova tanec, spomienkové hlúčiky vybuchujúce podchvíľou od smiechu a potom jemná „sprcha“ v podobe žiadosti-prosby od personálu. Nemáme sa zabávať dlhšie ako hodinu po polnoci, pretože potom majú ďalšiu akciu.
Ale veď to „neva“, my sa k tej ďalšej akcii pridáme, smeje sa Janko. Jasné, to bude „fasa“ a „betálne“ a bude to riadne „žúžo“, chceli by sme presvedčiť personál. Lenže máme smolu. Nijaké fasa, betálne ani žúžo sa konať nebude. Tá akcia, ktorá strieda našu stretávku, bude až na druhý deň a dovtedy treba sálu pripraviť pre oslavovateľov 900. výročia prvej písomnej zmienky o Hlohovci. A tak, dúfajúc, že oslavovatelia investujú okrem osláv konečne aj do výstavby nového mosta, aby sme sa na ďalšiu stretávku nemuseli z diaľnice prepchávať cez nepriepustný lievik toho súčasného bezmála hodinu, dáme si ešte poslednú tanečnú aj spevácku rundu, povymieňame si posledné pozdravy a lúčime sa s „Ad revidendum 2018“ na perách. A s nevyslovenou nádejou, že dovtedy na našich tablách nepribudne nijaký čierny trojuholníček.