Dubáky

Rudolf Hrčka

Bol som ako obarený. Nebyť jej typického, trochu chrapľavého hlasu a kadencie reči, tak nezistím, kto to predo mnou stojí.

„Nechaj tak, som už stará baba, ako by si ma aj mohol spoznať?“

„Ale Hani, neblbni,“ zachránil ma jej nezameniteľný chraplák. Vlastne som ani netušil, prečo je na vernisáži a čo vlastne robí.

Vždy bola trochu pojašená. Také veľké decko, ktoré krásne kreslilo. Možno som si aj myslel, že po maturite v 68-om emigrovala. Urobila to skoro tretina triedy.

Umelec? Kdeže!

Sadli sme teda na pivko. Ja som sedel a ona rozprávala. Asi tri hodiny. Netušil som, že od malička vášnivo maľovala. Možno i preto ju zobrali bez problémov na výtvarnú. Učil ju aj Albín Brunovský, ktorého nekonečne obdivovala. Aj jeho som poznal ako pacienta, mali sme teda ďalšiu spoločnú tému – veľa mi o ňom prezradila.

Bol som zvedavý na jej život.

„Vieš dobre, že vždy som bola šibnutá, a život na výške, ma v tom ešte podporil. Naučila som sa piť, fajčiť, ponocovať, schádzať sa a rozchádzať. Strašne mi to vyhovovalo. Medzitým pracovať a zrazu som mala tridsaťpäť. Potom som spoznala o desať rokov mladšieho Janka. Máme dve deti a dvoch vnukov. Už nepijem, nefajčím, stále pracujem na voľnej nohe, varujem vnukov, cestujem a teším sa.

„A manžel je tiež umelec?“ nevedel som si totiž dosť dobre predstaviť iného muža, ktorý by takýto živel skrotil.

„Umelec? Kdeže! Betón, betón, betón. Statik. Zrejme preto vydržal. Nebyť jeho, asi by som sa už bola spila alebo zdrogovala.“

„A kde si k nemu prišla? K statikovi...“

„Mala som výstavu. Oleje, veľké plátna, na ktorých som vtedy frčala. Chcela som to ukázať naraz a zistiť, či idem dobre. Vybavila som si veľký vstupný priestor na technike. Dobré svetlo a tak. Kamoši pomáhali, no mne sa to stále nepozdávalo. Stále som niečo menila. Skrátka termín za dverami a obrazy stále neviseli. Bývala som tam dlho do noci. Raz ma tam podvečer medzi obrazmi našiel sedieť taký mladý vysoký chalan. Bezradne som civela pred seba, fajčila a pila už neviem koľké pivo. On išiel od kolegu z fakulty. Niečo tam dorábali v dielni a vraj sa mu tie krajinky páčia. Farby ako u nich doma na Liptove. Začal sa v tých obrazoch prehŕňať a zoraďovať ich k sebe podľa mne neznámeho kľúča a do rána viseli. Vymyslel iba tak na počkanie aj systém, ako to rýchlo a flexibilne zavesiť či odvesiť, premiestniť, a to všetko v správnej výške a vzdialenostiach. Sem-tam behal kamsi do fakultnej dielne a nosil odtiaľ všelijaké lanká, očká, háčiky, špagáty, vodováhy. Vrátnik nás tam nechal a tiež pomáhal. Potykali sme si. On bol ticho, iba ruky mu behali, ja som stále rozprávala. Ako teraz. Výstava dopadla dobre. Nikto z mojich známych nedúfal, že tie obrazy budú aj visieť a ony nielen viseli, ale niektoré boli aj podsvietené. Vďaka Jankovi.

Zrazu som zistila, že existujú aj racionálni, užitoční, skromní a navyše aj celkom pekní muži. Kvality, ktoré som dovtedy v tej svojej komunite ani nepostrádala, ani nevnímala.

Normálne ma potriaslo

Po dvoch mesiacoch stretávania a iba takej platonickej koexistencie, mi tento Janko povie, aby som s ním šla k nim na Liptov. Vraj si tam budem môcť maľovať od rána do večera. Vraj si už na mňa tak zvykol, že ten mesiac prázdnin bezo mňa nevydrží. Domov však musí, lebo sľúbil otcovi a bratom, že pomôže chystať drevo na zimu. V živote som Liptov v lete nevidela. V zime nejaké lyžovačky, v lete ani ťuk. Vraj budeme bývať u jeho rodičov v prerobenej drevenici s kúpeľňou a teplou vodou. To asi aby som sa nebála. Mama vraj budú isto rada. Už sa jej nezdalo, že nemá nijaké dievča. Bohvie, čo si myslela. Ak nebudem veľa fajčiť, tak aj otec, ktorý neznáša ženy fajčiarky, si zvyknú. Janko odišiel. Musel ísť skôr, ja som vtedy nemohla. Vraj zatiaľ všetko pripraví. Aj izbu, aj rodičov, aj bratov a švagriné. Po týždni váhania som sa rozhodla. Vlastne mi nebol ľahostajný už tretí mesiac. Na mňa rekord. Že by? Zobrala som farby, štetce, skicár, sparty a nahádzala to do embéčky, smer Liptov. Prišla som podvečer. Našla som dedinku a na jej konci aj veľkú kopu dreva. Skoro som tú drevenicu z auta nevidela. Tak toto asi bude pán inžinier statik robiť celý mesiac. Zatrúbila som, pribehol malý strakatý pes a za ním Janko. Vysoký bol vždy, no teraz sa mi zdal ako obor. Vyhrnuté rukávy na košeli, čierne husté vlasy plné čerstvých pilín, montérky a baganče. A tie dve ruky sa dvíhajú na privítanie, oči mu hrajú, cerí biele zuby a hovorí tak nežne: „Ty si predsa len prišla?“ Stisol ma už tak celkom inak ako platonicky a ja som sa vtedy do neho buchla. Definitívne, strašne, neodvolateľne. Pripadal mi na pozadí tých krásnych kopcov liptovských ako postava z Benkových obrazov. A tá vôňa spoteného tela zmiešaná s pilinami… No des. Normálne ma potriaslo. Prebral nás až hlas jeho mamy. Akosi mimovoľne sme od seba odskočili.

Na hríby odišli bezo mňa

„No vitajte Anička, Janko sa vás už nemohol dočkať,“ bonzla ho mama, slušáka platonického, ktorý mi doteraz nedal ani poriadnu pusu, a že sa nemohol dočkať... Asi som sa začervenala, lebo jeho mama tak sprisahanecky, nože no, poďte pekne do nás, chlapi ešte pília, kým je vidno, no ja už mám všetko nachystané, budeme jesť. V kuchyni sa zvŕtali dve mladé ženy asi v mojom veku. Švagrinky, ženy Jankových starších bratov. Predstavili sme sa, Janko utekal ešte dopíliť a že dovedie chlapov. Nechal ma napospas trom ženám. Tie dve mladé na mňa iba vypliešťali oči. Letmo som sa zbadala v zrkadle: no zbohom! Moje umastené na krátko ošklbané blonďavé vlasy, narýchlo, ešte v Bratislave narúžované pery a šminky sa mi cestou v tom horku rozmazali; možno k tomu prispeli aj zvlhnuté oči z toho Jankovho stisku. No a na tom všetkom trónili veľké slnečné okuliare v štýle Naďa Urbánková. Dobehli aj dve malé deti a tie sa na mňa celkom nehanebne vyškierali. Skrátka klaun z Bratislavy v ženskej podobe. Zachránila to Jankova mama.

„Anička, nechceš sa trochu obriadiť po tej dlhej ceste?“ zatykala mi a šikovala ma do kúpeľne. Fakt som sa nepoznala. A on sa na mňa i napriek tomu tak krásne usmieval.

Z kúpeľne som vybehla do auta a priniesla darčeky z Tuzexu. Napätie trochu povolilo. Chcela som aj pomáhať, no nedovolili. Deti si rozbalili farbičky a ťahali ma od stola. Prišli chlapi, bratia sa usmievali, otec zostal vážny. Premeral si ma s odstupom od hlavy po päty ako nejaký neživý objekt.

„Vitajte u nás na Liptove,“ pevný stisk ruky a koniec. Povečerali sme, pokecali, zasmiali sme sa. Ja som sa brzdila. Chuť na cigaretku bola po dobrej večeri ukrutná. Nemohla som. Ten starigáň iba sedel, jedol, popíjal a nepovedal za celý večer ani slova. Vlastne nakoniec predsa – že o štvrtej vstávame a ide sa na hríby.

Po večeri ma Jankova mama zobrala za ruku a vyšli sme na dvor. Zaviedla ma do izby k novo pristavenej časti drevenice. Manželská posteľ, našuchorené periny, samostatná kúpeľnička s WC.

„Tu budete s Jankom, koľko budete chcieť. Vedľa je aj kuchynka a komora. To sme si nachystali na starosť, aby sme mladým nezavadzali,“ vysvetlila a odišla. Janko prišiel a usmieval sa.

„A toto ako? Čo si vašim narozprával? Veď mama sa ku mne správa ako k neveste. A ty budeš kde spať?“

Opäť ku mne vystrel tie svoje ručiská a už sa nedalo nič robiť. Nikdy som s tým nemala nejaký extra problém, aj mi čosi hovorilo, že by som nemala tak rýchlo, no nevládala som sa odtiahnuť. Zhasli sme a bolo. Zobudila som sa okolo ôsmej na štekot psa. Na hríby odišli bezo mňa. To bude prúser! Mestská panička, čo vylihuje.

Zmije som nenašla

Dala som si iba gaťky a podprsenku, natiahla vietnamky a dlhý, asi Jankov, župan. Jankova mama už behala po dvore, nosila sliepkam, a sviniam.

„Vojdi do kuchyne, prídem dorobiť raňajky. Všetci šli na hríby. Aj deti, nechaj tak,“ upokojovala ma. „Ešte sa nachodíš, keď budeš chodiť k nám. Už svieti slnko, pekne si sadni do lehátka, daj si cigaretku a odpočiň si. Potom mi pomôžeš nastrúhať zemiaky na dobré bryndzové halušky. Naučím ťa ich, ako to Janko rád.“

A kruci, tak Janko už informoval mamu, že fajčím. Mama to iste povedala otcovi, no určite mu zakázala na túto tému predo mnou hovoriť. Asi zato ten starigáň celý večer zazeral a iba čakal, kedy vybehnem na cigaretku. Nedopriala som mu. Nevedela som, že to vie, nechcela som sa prezradiť.

Ľahla som si teda v župane s kávičkou a cigaretkou do lehátka a dala sa hladkať celým Liptovom. Všetko sa mi v hlave akosi preformátovávalo. Včerajšia noc s Jankom plná bleskov a vánku, naša prvá a hneď taká zázračná. Hrejivé slniečko, vôňa lesa a tie farby naokolo. A to ticho. Mala som chuť maľovať. Asi by to bol býval krásny obraz. Nebol. Zahasila som nedofajčenú cigaretu a odložila nedopitú kávu. Vydala som sa po rozľahlej lúke dolu miernym svahom. Nájdem si krásnu scenériu a zvečním si toto magické ráno raz navždy. Zatúlala som sa až na kraj pozemku. Maliny. Hustý lem malín. Zrelé, sladké, voňavé. Začala som sa napchávať plnými priehrštiami. Len teraz som si všimla, že tu za malinami niekde tečie potok. Nebolo ho vidieť a iba slabo počuť. Koryto bolo zahryznuté asi o dva metre nižšie. Odhŕňala som malinčie a čím som bola hlbšie, tým boli maliny väčšie a sladšie. Potom už iba tresk a našla som sa rozpleštená v potoku, ktorý bol hlboko podo mnou. Chlad vody ma dvíhal hore, no ťažký župan nasiaknutý vodou nedovolil. Našťastie bolo vody iba po kolená. Župan som si vyzliekla, vyjsť z vody sa však aj tak nedalo. Breh obrastený malinčím, bez rebríka by to nešlo. Nohy som si od chladu necítila, od pádu ma bolel iba môj kostnatý zadok. Prebrodila som teda potok na druhý breh, ktorý nebol taký strmý a vliezla som do hustého lesa. Vyžmýkala som župan a iba vo vietnamkách, v mokrých gaťkách a podprsenke som sa s mokrým županom v ruke začala štverať hore do lesa. Keď som z výšky konečne zazrela lehátko a drevenicu, pokúšala som sa svojím chraplákom volať, no Jankova mama asi varila v kuchyni a nemohla nič počuť. Nevadí, prejdem cez ten les nad potokom a určite narazím na nejaký most. Asi po sto metroch som sa dostala do mladšieho porastu zaliateho slnkom. Pozorne som sa dívala pod nohy. Dosť, že som mokrá a ubolená – čo ak sú tu nejaké zmije liptovské, na slniečku sa hrejúce. Zmije som nenašla, našla som však dubáky. V živote som ich toľko nevidela. Osve aj v dvojičkách či trojičkách, malé aj väčšie. Nikdy som na hríby nechodievala, v sekunde som však pochopila, v čom je čaro tejto vášne. Rozprestrela som župan a potom som už kolenačky, štvornožky, zbierala a zbierala. Dubákové orgie. Všetko sa pozbierať nedalo. Zviazala som župan do nôšky a prehodila ho cez plece. Kývalo ma, no takýto úlovok si už zobrať nedám. Počkaj, ty starigáň jeden. Aj fajčiarske fiflenky z Bratislavy vedia, kde na Liptove hríby rastú. A nie o piatej ráno, ale pekne-krásne o desiatej dopoludnia.

Pamätný obed

Asi o pol hodiny som narazila na akýsi lesný chodníček, ktorý sa zvažoval k potoku. Zrejme ho má na svedomí lesná zver. Po ňom sa mi už išlo ľahšie. Vtom som začula motorku. Už je dobre, vravím si. Bol tam most cez potok a lesná cesta. Prešla som s nôškou na pleci a blížila som sa k dedine. Konečne som zbadala drevenicu a lúku pred ňou. Behala po nej zúfalá Jankova mama a kričala o dušu moje meno. Prvý sa zorientoval ten bastardík. Asi ma zavetril a rozbehol sa mi naproti. Jankova mama ma už tiež zbadala a rozbehla sa ku mne zarovno s havom. Vrhla sa na mňa, stískala ma, plakala. V kuchyni som rozbalila župan a Jankova mama už nechápala vôbec nič. Keď som jej dorozprávala, ako to bolo a ona mne, čo si myslela a kde ma už videla utopenú, tak sme sa iba smiali, smiali a smiali. Aj sme tie dubáky pritom začali krájať, no smiech nepustil. Bolo treba hotovať obed. Nechali sme teda dubáky v župane vo veľkej izbe na stole ako prekvapenie.

„Veď toľko dubákov nenazbierame ani za rok,“ vytešovala sa Jankova mama. „Ten môj starý to asi neprežije.“ A zase sme sa smiali.

Konečne prišli hubári. Uchodení, unavení namrzení. Šesť ľudí a dve deti nazbierali sotva jeden košík. Zopár dubákov a zopár podľa mňa takých všelijakých, podozrivých. Otec prehovoril ako prvý.

„Niekto nás musel ubehnúť. Vždy sme odtiaľ doniesli za dva košíky iba dubákov. Teraz sme sa vydali ešte ďalej, no nič. Asi planý rok.“

„Komu planý, komu nie,“ skočila mu do reči manželka. „Otvor hrubú izbu a dobre sa nadýchni.“

Stalo sa. Kým sa stačili vynadívať a nadýchať dubákovej vône, ktorá naplnila celú izbu, Jankova mama pokračovala: „To Hanka doviezla z Bratislavy, len to nestihla večer z kufra vynosiť.“

Zdalo sa, že chvíľu tomu aj verili, no potom sme sa my dve zase začali tak smiať, že sa na nás dívali ako na šibnuté.

„Poďte za mnou,“ zavelila som a vyviedla som ich pred drevenicu. „Vidíte ten les za tým potokom? Tam máte toľko dubákov, že ich nepozbierate.“

Nasledoval pamätný obed s ešte pamätnejšími bryndzovými haluškami, no otec si neodpustil poznámku: „Nuž dievčička, škoda, že si nožík nemala. Škoda“.

Schytal to, starý frfľoš, od všetkých naraz a ja som to už nevydržala. Vyšla som von a provokatívne som si zapálila. Seriem na neho, nemôže byť normálny. Nabudúce skočím do potoka s nožom v zuboch. Možno bude spokojný.

Pamätný život

S Jankom sme sa už potom jeden od druhého ani nepohli a ja som z toho prvého razu hneď otehotnela. O tri mesiace sme sa vzali. Moja mama bola asi najšťastnejšia na svete. Na svadbe sme sa bavili hlavne o dubákoch a mali sme aj dubákovú omáčku. Z našich liptovských. O dva roky sa nám narodil druhý chlapec. Na Liptov sme potom chodili často. Svokor tam vo dvore pristavil osobitné bývanie aj pre nás. A celkom sme sa zblížili. Aj fajčiť som prestala.

Po smrti rodičov to odkúpil najstarší brat, vyplatil nás a prestali sme tam chodiť. On to predal a už dlhšie žije v Rakúsku. Občas k nemu chodíme a spomíname. Nebohý svokor chodil potom cez potok každý rok na dubáky. Iba tak, ako frajer, hocikedy aj poobede a pekne aj s nožíkom, aby sa zachovalo podhubie. Spustil rebrík od malín do potoka, dal si gumáky a určite spomínal na nevestu z Bratislavy. Možno by stálo zato po rokoch tam zájsť a zistiť, či tam ešte ten dubákový raj existuje.