Deni alebo Chytrým patrí svet
Sedeli sme raz v lekárskej izbe v starej Bezručke a spomínali na lyžovačky. Zvyklo ich organizovať ROH.
„A šak to bolo celkom fasa,“ ozval sa Imro. „Bola sranda, utužil sa kolektív a bolo to vlastne zadarmo.“
Venovali sme mu dlhý pohľad. On, taký zarytý antikomunista a kritik všetkého predhavlovského?
„Ná očúvaj sem, Imro vieš ty čo? Dobre hovoríš,“ pridal sa kolega, čerstvý nestraník, známy vtipkár. Keď použil ono „ná očúvaj, dobre hovoríš,“ smrdelo to vždy nejakou srandou. Imro ho natoľko nepoznal, bol z iného oddelenia. Potešený súhlasom bývalého triedneho nepriateľa sa spokojne usmieval a pokračoval: „Ide zima, možno by sme nejaký víkend mohli vybehnúť.“
Kolega čerstvý nestraník nereagoval, iba súhlasne pohmkával a jeho pravý ukazovák rytmicky akoby hľadal nejaký imaginárny záchytný bod vo všehomíre.
„Mám kamoša, čo má taký menší autobus pre desať, pätnásť ľudí. Začal podnikať. Možno by mohol,“ rozvíjal tému Imro.
„A dobre hovorí, velice dobre“ prerušil mlčanie čerstvý nestraník. „Zobral by som aj malého. Šak teda skúsme len tak na víkend. Vyskúšame podnikateľa a keď bude OK, môžeme to zopakovať,“ douvažoval čerstvý nestraník.
Imro bol nadšený a bývalí triedni nepriatelia si začali očividne rozumieť. Ja nie. Prestal som tomu rozumieť. Nijaká sranda neprichádzala. Skôr naopak.
Asi o týždeň však bolo rozhodnuté. Imro vybavil dopravu, čerstvý nestraník cez nejakú cestovku na január chatu svojho dobrého známeho na slovensko-moravskom pomedzí. Čerstvý nestraník sa iniciatívne podujal spropagovať Imrov nápad a využil na to aj ROH skrinku v nemocnici. Záujem bol obrovský. Väčšina naletela na fintu s ROH skrinkou; mysleli si, že opäť bude všetko zadarmo. Nebolo. Záujem vzápätí rapídne poklesol, pätnásť duší sa však napriek poplatku za dopravu, ubytovanie na dve noci a stravu našlo. Vleky vraj budú zadarmo ako bonus od podnikateľa s autobusom. Pôvodní triedni nepriatelia sa potom už stretávali iba separátne a dopilúvali detaily.
Bambino ide na lyžovačku
Prišiel januárový piatok. Pred Bezručkou stál presne o pätnástej hodine menší autobus tak pre dvadsať ľudí. Imro stál v družnej debate s majiteľom a šoférom v jednej osobe. čerstvý nestraník koketoval s výraznou blondínkou, kyprých tvarov, ktoré v rozlete trochu pribrzďovali tesné overalové šponovky neónovo ružovej farby. Dnes by mi pripomínala syr v črievku Bambino. Bambino ide na lyžovačku v kožušinových čižmičkách.
Vyrojili sme sa z vestibulu obťažkaní lyžami a batohmi. Útokom na autobus. Ako kedysi za čias ROH. Imro zodvihol ruku, zakričal stop a vystúpil na schodík autobusu. Čerstvý nestraník však už napriek tomu stihol do autobusu posadiť malého, asi šesťročného Paľka a podujal sa podľa zoznamu organizovať lyžovačkychtivých mužov. Zistili sme, že sa neprihlásila ani jedna žena. Nevadí, veď si ideme iba zalyžovať. Paľka i čerstvého nestraníka však rázne zrušil majiteľ a šofér v jednej osobe. Chytil Bambino za ruku, postavil ju vedľa seba na ešte vyšší schodík, než na akom stál Imro a mocným hlasom hodným jeho postavenia ho vyzval, aby nás upozornil na niekoľko organizačných skutočností. Imro sa nadýchol a iba chvíľu vypliešťal oči. Nevydal ani hlások. My, jemu bližší, sme vedeli, že keď má hovoriť k národu, je v strese a začne sa strašne zakoktávať. Zachránil ho čerstvý nestraník, pretože národ sa začal výrazne pochechtávať. Vysvetlil jasne, stručne, kam lyže, kam batohy, kadiaľ pôjdeme, kedy dorazíme a čo sa chystá na večer.
Foto: kibblesthepig
Keď sme už chceli po jednom nastupovať, majiteľ a šofér nám predstavil svoju asistentku Denisku, veril, že budeme všetci s ich službami spokojní a že to je začiatok éry mnohých spoločných podujatí. Dokonca aj zažartoval: „Zdá sa mi, že budeme fasa partia.“ Každému podal ruku, každému hneď tykal a každému povedal, že sa volá Július a nech ho voláme Ďusi. Jeho asistentka Bambino sa tiež predstavila každému osobne. Volala sa Deniska. Samozrejme, tykačka k tomu a mali sme ju volať Deni. Všetci sme sa na tom schodíku namiesto bozku na líčko otreli o jej impozantné kozy. Dvere do autobusu boli priúzke. Najviac si to užil chirurg známy svojou obrovitou postavou.
Sedeli sme pohodlne a rútili sa diaľnicou na Senec. Deni sedela vedľa Ďusiho a celou cestou oh nežne objímala. Ruka okolo pliec a stále „mluvila za jízdy s řidičem“.
Tak toto sme teda za bývalého ROH nemali. Šofér býval anonymný, bez asistentky, bez osobného zvítania s každým osve. Iba tak normálne. Nevtieravo. Zrazu som mal uveriť, že im obom na mne mimoriadne záleží a možno sa aj chcú so mnou dlhodobo kamarátiť. Darmo, nové časy. Potom som asi zadriemal.
Ako za čias eróhá
Zastali sme pred jednou z viacerých chatiek v tvare A. Čerstvý nestraník a jeho syn Paľko, Imro, šofér-podnikateľ a asistentka Deni sa postavili medzi chatku a nás. Imro čušal, čerstvý nestraník vytiahol kľúče a povedal, že to ide omrknúť a rozdeliť nás aby nevznikli zbytočné problémy. Za ním sa vydal syn Paľko, Imro, Deni a šofér-podnikateľ.
„A kúrva, verchuška si ide obsadiť najlepšie fleky. Poďme,“ zaúpel najobjemnejší chirurg.
Vstupné dvere sa rozleteli. Za nimi menšia hala, WC, kúpeľňa a čosi ako lyžiareň asi pre desať ľudí. Imro a čerstvý nestraník aj so synom si ako prví našli sympatický kútik pod oknom, podnikateľ a Deni práve docupkali po drevených vŕzgajúcich schodoch do podkrovia. My ostatní sme pochopili, že v tej menšej hale na prízemí strávime dve noci všetci spolu, a keď sa ujde, dostaneme sa aj na WC.
„Tak sa teda uložte po dvojiciach. Je to presne vypočítané. Ruksaky a lyže si dajte do lyžiarne. O hodinku je večera vo vedľajšej budove. Je tam aj spoločenská miestnosť, televízor, biliardový stôl a bar,“ organizoval nás za horúca čerstvý nestraník. Novučičké váľandy, po dvoch pri sebe. Všade je čistučko. Chirurg napriek tomu začal buntošiť.
„Boha, Imro myslel som si, že za tie prachy budeme mať s kolegom jednu dvojku s veckom a sprchou. Veď takto som nespal ani na vojne. Keď začnem chrápať, tak ma zabijete.“
Imro bol v strese a opäť nevydal ani hlások, čerstvý nestraník povedal, že budeme aj tak celý deň na lyžiach, potom si v spoločenskej miestnosti dáme po večeri nejaký šláftrunk a budeme spať ako dojčatá. Imro si od nervov zapálil cigaretu a čerstvý nestraník ho vyhodil pred chatu. Vraj aby bral ohľad na dieťa.
No, nezačalo sa to dobre, nakoniec sme sa však nejako popratali. Na večeru boli bryndzové halušky s kyslým mliekom. Na slovensko-moravsko-pomedzenský spôsob. Niekomu veľmi slané, inému málo mastné. Chirurgovi chutili a tešil sa, ako bude prdieť rovno na čerstvého nestraníka. Spal k nemu najbližšie; dal si dupľu.
„Boha, títo štyria určite nezaplatili ani halier. Bohuprisám, ak bude kopec a sneh nahovno, zajtra idem domov taxíkom a zvyšok mi vrátia,“ rozvíjal ďalší problém pri biliarde chirurg.
Plní halušiek a rôznych tekutín sme sa postupne vytrácali do tej našej spálne spoločenskej a niektorí už mali širší krok. Pred WC sa tvoril rad. Teplú vodu vraj vysprchovali podnikateľ s Deni a čerstvý nestraník s Paľkom. Odišli prví. Chirurg ich považoval za istých páchateľov. Potvrdil si to, keď mocným hlasom hodil do pléna otázku, či sa stihlo aspoň to dieťatko osprchovať. Čerstvý nestraník iba zagánil a prosil ho, aby bral na to dieťa ohľad a nehovoril tak hlasno. Vraj práve zaspalo.
Ráno už mala fasa partia tri skupiny. Vedenie vrátane Deni-Bambino-bárbiny, druhú doružova vyspatú skupinu tvorilo päť kolegov na čele s chirurgom a poslednú tvorila väčšina. Nespali. Nemohli. Chirurg a ďalší štyria kolegovia chrápali. Chrápať v murovanom dome je jedna vec, chrápať päťhlasne vo vnútri gitary je na zošalenie. Celodrevené chaty v tvare A sú ako mandolíny. My, čo sme nespali, sme to vzdali. Nevládali sme sa ani sťažovať. Dúfali sme, že nás ranná káva postaví na nohy. Ešteže nás už čaká iba jedna noc. Hádam sa lyžovaním unavíme tak, aby sme ju nemuseli prebdieť.
Foto: Sebastian Werner (flickr.com)
Nasľubuj, a potom sa uvidí
Kopec aj vleky boli celkom dobré. Sneh trochu tvrdý, no fajn. Prvej tohtoročnej lyžovačky sme sa nevedeli nabažiť. Okrem nás tam boli ďalšie partie z okolitých chatiek a rad na vlek sa predlžoval. Lístky vraj boli pre nás zadarmo, tak sme to točili. Polotriezvemu vlekárovi sme vždy ukázali na bárbinu a jej Ďusiho, že to platia oni. Asi po hodinke sa objavil nový vlekár. Zamračený a plne pri zmysloch, začal pýtať lístky. My, že to platí hen tamtá, v tom krikľavom overale. On na to, že by o tom musel niečo vedieť a zastavil vlek. Začali sme mávať na Deni, aby to prišla vyriešiť. Nemohla. Čakala na Ďusiho, ktorý sa práve vracal bez lyží z jedálne. Dozvedeli sme sa, že on-podnikateľ sa dohodol s podnikateľom, ktorému to tu celé patrí a že to máme zadarmo. Vlekár na to povedal, že ho to nezaujíma, lebo je tiež podnikateľ, tieto dva vleky vlastní, odrbávať sa nedá, a keď to Ďusi za nás nezaplatí, celé to tu zastaví a nechá na ostatných, aby nám to vysvetlili. Dav logicky narastal. Mnohí ostali visieť na kotvách, no náš Ďusi nie a nie platiť. Nakoniec vysvitlo, že zadarmo to mali iba Ďusi, Deni, čerstvý nestraník a jeho syn Paľko.
Chirurg ho chcel biť, ostatní sme pochopili, že neplatí nič okrem toho, že treba zaplatiť.
Pri obede, ktorý bol našťastie v cene, sme konečne pochopili, že Imro, čerstvý nestraník a Ďusi na nás vytiahli jeden vtedy rozšírený marketingový ťah. Nasľubuj, a potom sa uvidí. Nesralo nás však to platenie. Sralo nás, že nás odrbkali vlastní kolegovia. Darmo, chytrým patrí svet. Vraj odjakživa. To iba my v tom socíku sme si mysleli, že je to iba taký blábol. Veď každý mal viac (či skôr menej) rovnako. Imro a čerstvý nestraník sa zorientovali prví a patril im svet. Mysleli si...
Zub múdrosti s hviezdičkou
Po obede sme sa vybrali na chatu. Obed nám ťahal viečka nadol, pospali sme. Z najtvrdšieho spánku ma budí detský hlások. To malý Paľko, sediac na posteli, lomcuje otcom a čerstvým nestraníkom v jednej osobe.
„Tato, tato, nepočuješ? Nepočuješ?“
Čerstvý nestraník dvíha hlavu a zvedavo sa obzerá po miestnosti. Zaujímavé. Partia chrápačov je ticho. Ostatní tiež. Všetci ležia. Oči majú privreté. Nikto nespí. Nedá sa. Z podkrovia sa ozýva rev mladej ženy a Ďusiho maratónske vzdychy. Chvíľu ticho a potom Deni reve ako zmyslov zbavená a Ďusi vyje ako kojot vulgaris africanus. Vydáva posledný trofejný vyj. Zážitok ako z prvých porevolučných NDR pornofilmov nám kazí malý Paľko.
„Tato, počuješ? Čo je to? Čo sa stalo? Teta umiera, poďme na pomoc,“ a už aj stojí na posteli.
Čerstvý nestraník ho zlostne vráža na váľandu.
„Ujo Ďusi jej práve vytrhol zub múdrosti.“
„Čo jej vytrhol?“ nechápal Paľko a celá izba vybuchla v hrozitánsky rehot. Paľko stále nechápal. Zľakol sa a začal nariekať.
Hore nastalo hrobové ticho. Naši výtečníci asi pochopili. Bolo po spánku. Nikto sa nezberal na lyže. Všetci sme si chceli vychutnať moment, keď budú holúbkovia schádzať po schodoch. Najviac asi malý Paľko. Sedel na posteli utieral si slzičky a civel na schody. Dočkali sme sa. Deni prvá. Usmiata. Koketne sa vlniac zostupuje po schodoch. Ďusi za ňou, trochu zrancovaný.
„A už ťa zub nebolí?“ prerušil ticho Paľko.
Deni nechápala, my sa znovu zborovo rehlíme. Ďusi zastal na schodoch ako kazateľ a zahováral: „A čo, lyžovať sa vám nechce?“
Chirurg sa ozval prvý a zanôtil slovenskú sprostonárodnú: „Hej šup šamrdá, veď každý si rád zalyžuje, hej šup šamrdá každý si rád...“
Deni v rozpakoch mizne v kúpeľni a chirurg kričí: „Len sa pekne poumývaj, ja sa hlásim ako ďalší, veď lyžovačka je zadarmo.“
Foto: Mathew Ingram (flickr.com)
A bolo po fasa partii i po lyžovačke. Vonku intenzívne pršalo.
Večer Ďusi gánil na chirurga a ten sa celú večeru provokatívne usmieval na Deni a vysvetľoval Paľkovi, že ujo Ďusi je veľmi šikovný. Tete tak šikovne vytrhol ten zub, že už môže aj večerať. Ráno bol všade čistý ľad, vleky nechodili. Pobalili sme sa a po raňajkách sme odfrčali domov.
Odvtedy sa už nijakú lyžovačku zorganizovať nepodarilo. Imro a čerstvý nestraník pochopili tú s nami ako nevďak luzy, ktorá v hĺbke duše ostala v starých časoch a myslí si, že všetko bude stále tak, ako bolo, a samozrejme, zadarmo. Chytrým možno patrí svet, naši kolegovia však boli iba vychcaní. Asi už od prírody. Ani zmena režimu nepomohla.
