Darček
Obdarúvanie vždy obojstranne umocňuje výnimočnosť atmosféry, ktorá sprevádza ono čaro každoročnej chvíle okolo stromčeka a patrí najmä deťom. A aj keď budeme usilovne hľadať neviemaký duchovný rozmer Vianoc, v detskej duši zanechá nakoniec najväčšiu stopu darček. Darček, ktorý zdanlivo paradoxne prináša duchovný odkaz v podobe spomienky na celý život.
Nebolo to inak ani v čase môjho detstva. Dodnes spomínam na darčeky, ktoré som dostal, keď som ešte ani poriadne nevedel rozprávať a tieto spomienky vo mne znovu a znovu vyvolávajú príjemné, neobyčajné pocity.
Ako to medzi malými šarvancami často býva, po Vianociach si navzájom obdivujú nádielky. Ja som raz dostal hračku Slalom. Bol to lyžiar, ktorý pomocou pantografu s magnetom prekonáva bránky miniatúrnej slalomovej dráhy. Kamarát Janko sa pýšil plechovou dráhou s plechovými autíčkami na pružinu. A obaja sme pokukovali po darčeku toho druhého. Potom sme sa, s akýmsi podvedomým tušením, že matky vždy vycítia túžby a želania svojich ratolestí, celý rok tajne tešili, že sa darčeky vymenia. Tak sa aj stalo, pretože či už to bola mama-Ježiško alebo mama-Dedo Mráz, vždy neomylne prečítali aj nevyslovené.
Rituál Štedrého dňa sa podobal ako vajce vajcu a napriek tomu, alebo práve preto, to bolo vždy to najkrajšie, čo sme v roku prežívali. Ráno som vždy chcel v posteli prespať až do večera, ale čakalo nás ešte veľa tradičných povinností. Ako inak, k sviatkom neodmysliteľne patria aj tradičné jedlá. Prvé miesto patrilo zemiakovému šalátu, ktorý sa pripravoval deň vopred. Jeho tajné a časté ochutnávanie patrí k rituálu mojich Vianoc dodnes. Nechýba pôstny prvok vianočného menu – rybacia nátierka na raňajky a v šupke pečené zemiaky s maslom okolo obeda – to aby sme večer videli povestné zlaté prasa. Poobede sme so sestrou odnášali hlavy kaprov našim príbuzným, pretože túto časť vianočného kapra sme nejedávali a oni ju, naopak, zbožňovali. U nich sme dostali zopár fondánových salóniek a už rýchlo domov.
Takmer som zabudol na výzdobu stromčeka, ktorý bol dlhé roky prírodný a v tej plejáde opakujúcich sa príjemných zážitkov hral vždy prvé husle. Po návšteve cintorína, ktorá bola viac ako v detstve emotívna až s pribúdajúcim vekom, sme sa nedočkavo vracali domov, kde už v horúcom oleji bublali kúsky rybacieho mäsa. Potom sme chodili okolo stromčeka a po očku sledovali, ako sa priestor pod ním pomaly zapĺňa. Bolo to vzrušujúce, nedočkavo sme zhltli večeru, aby sme potom mohli naplno povoliť uzdu svojej radosti z drobností, ktoré sme lovili z toho čarovného miesta určeného vždy iba na jeden účel – na darčeky. Mohlo ich byť koľkokoľvek, zvyčajne sa mi vryli do pamäti najmä jednotlivé veci. Okrem hier, ktoré som už spomínal, to boli sánky, korčule-kanady, hokejka, divadlo s papierovými figúrkami, ktoré pre mňa vyrobila sestra podľa Fullových ilustrácií Dobšinskeho zbierky rozprávok.
Tým sa však náš večer nekončil. Ako každý rok sme po večeri navštívili môjho strýka a tetu, s ktorými sme bývali v starorodičovskom dvojdome. U nich ma pod stromčekom čakal pásový transportér s raketou. Bolo to vyvrcholenie môjho tajného mesačného pozorovania zabalenej krabice, ktorú teta umiestnila na skriňu, a ja som ju často chodil pozorovať cez okno v očakávaní, že to je práve môj vianočný darček.
Nasledoval večerný presun zasneženým mestom za ďalšou našou spriaznenou dušou, maminou kamarátkou, ktorá už dlhé roky trávievala vianočné sviatky sama. Ale vlastne nie – veď my sme boli vždy súčasťou jej Vianoc, tak ako ona našich. Veľmi skoro som pochopil, že čaro sviatkov vytvárajú ľudia a preto som onedlho tajuplný priestor pod neveľkým smrekom začal vypĺňať aj ja. Toto poznanie nijako neznížilo každoročné pekné pocity. Skôr naopak, radosť z možnosti obdarovať je niekedy príjemnejšia, ako byť obdarovaný. Jeden z prvých darčekov pre moju mamu bol mlynček tuším na orechy, ktorý som kupoval napochytre 23. decembra v železiarstve. Už ani neviem, kde som naň zohnal peniaze. Medzi skromné darčeky patrila aj rekonštrukcia a oprava starých hodín alebo oprášené fragmenty modelovej železnice.
Dnes už nie som dieťa. Nádejam sa však, že moje deti prežili podobné chvíle radosti z drobných darčekov a rituálov okolo najkrajších sviatkov roka. Je to posolstvo, ktoré nevdojak odovzdávame z pokolenia na pokolenie, a tak to má byť. Príbuzní pomaly odchádzajú z nášho života, ale nevytratili sa z našich duší. Pre mnohé, čím sa do nich zapísali. Možno aj pre drobnosť, ktorú sme kedysi od nich dostali alebo symbolický tanier pre nich a pre pocestných, ktorý na našom štedrovečernom stole nikdy nechýbal a chýbať nebude…
