logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Nevidíme očami, ale mozgom.

Bonus na nezaplatenie

Marta Moravčíková
Foto: Jerguš Moravčík

Na tú cestu ma inšpiroval synov kamarát, ktorému po rokoch márneho hľadania istý mladý optometrista odmeral a urobil okuliare, ktoré nemusel hneď meniť za nové. Cestujem síce rada, no vybrať sa do bezmála 170 kilometrov vzdialenej optiky „len“ kvôli okuliarom? Že to mám urobiť, ma presvedčili moje oči a viaceré okuliare, ktoré som z nich ako nie celkom vyhovujúce vždy presťahovala do šuflíka. A tak som raz v Bratislave nastúpila na rýchlik do Považskej Bystrice.

 

V meste voľakedajších Považských strojární s významnou, no dávno zaniknutou výrobou motocyklov a rôznych komponentov do mnohých iných strojov, som hľadala to, čo jej môže robiť dobré meno aj v súčasnosti. Optiku Fontána a jej majiteľa, optometristu Michala Krasňanského, MSc, absolventa Masarykovej univerzity v Brne a univerzity HTW Aalen v Nemecku. Optiku Fontána som v Považskej Bystrici našla ľahko; nie je tam neznáma. Návštevníkov v nej víta upokojujúce príjemno vyžarujúce nielen z priestorov, ale aj zo všetkých, čo tam pracujú. Profesionálne zdatná a ľudsky ústretová Lenka Šamajová a najnovšie i ďalšia Lenka – Štefinová, ktorej prístup k práci i k zákazníkom pôsobí, ako by vo Fontáne pracovala odjakživa a Adriana Tamaši, ktorá sa okrem iného venuje aj poradenstvu pri výbere rámov.

Zrozumiteľná odbornosť

Vytváranie profesionálneho i ľudského príjemna, ktorým tento tím zahrnie každého, kto do Fontány vojde, je aj srdcovou záležitosťou Jitky Krasňanskej a jej manžela Michala. Len čo ma posadil pred vyšetrovacie prístroje, trpezlivými otázkami i vysvetľovaním, čo a prečo práve robí, akoby s mojimi očami komunikoval a zaznamenával si, čo pre ne bude najlepšie. Keď so mnou po detailnom vyšetrení prešiel k výberu skiel a rámov budúcich okuliarov, nevychádzala som z údivu. Podrobne a zrozumiteľne objasnil, aký majú moje oči okrem opotrebovania vekom problém, trpezlivo odpovedal na všetky otázky, no najmä – z možných variantov skiel, ktoré by mi pomohli dobre vidieť, nenavrhol ako optimum tie najdrahšie…

Optika Fontána

„Samozrejme, som rád, keď si u nás niekto niečo kúpi a som za to vďačný, veď by som inak neprežil, ale ak klient drahé sklá nepotrebuje, netlačím mu ich nasilu. Naopak, tých, ktorí chcú zbytočne drahé okuliare upozorním, že až také drahé nepotrebujú,“ konštatuje vecne Michal Krasňanský. A keď mi jeho manželka vysvetľovala niektoré odborné postupy svojho odboru, uvedomila som si na poznatok, že ľudia, ktorí veľa vedia, bývajú skromní a vedomosťami sa nevystatujú, len nimi nenápadne vychádzajú v ústrety tým, ktorí o ne stoja.

Nevidíme očami, ale mozgom

Niektorí ľudia tvrdia, že nevyhnutnosti korekcie nosiť okuliare vo vyššom veku, keď človeka postihne starecká vetchozrakosť, sa dá vyhnúť cvičením očných svalov…

„Keď mi niekto povie, že oko je sval, mám chuť kričať, pretože to nie je pravda. Oko je orgán! Ak je však krátkozraké, nevytrénuje ho nič. Očné svaly sú síce veľmi silné – aj ten najslabší je osemdesiatkrát mocnejší, než je potrebné na to, aby okom pohol, lenže krátkozrakosť sa jeho tréningom korigovať nedá,“ upozorňuje Michal Krasňanský. „Trénovaním okohybných svalov možno napríklad upraviť škúlenie, dá sa trénovať neuroadaptácia – teda adaptácia mozgu povedzme na rozmazaný obraz, a mozog ho potom môže vidieť lepšie. To však nie je tréning očí. My totiž nevidíme očami, ale mozgom. Inými slovami – mozog sa adaptuje na obraz pred sebou, a človek môže vidieť lepšie.“

Odborníci navyše vedia, že starecká vetchozrakosť je proces, ktorému sa v istom veku nevyhne nikto a odkladanie nosenia okuliarov môže videnie skomplikovať.

Povolanie „ex post“

Zaujatie, s akým mi o tom Michal Kraňanský rozprával, ale aj s akým pracoval, evokovalo, že práca optometristu bola jeho dávnym snom. Lenže – nebola. Rodičia si síce v Považskej Bystrici otvorili optiku, no on o prácu optometristu záujem nemal. Možno preto, že mal v tom čase iba šesť rokov. A neskôr? Až na hádzanú, v ktorej vynikal, vraj nemal ani iný špeciálne vyhranený záujem. Štúdium optiky a optometrie na Masarykovej univerzite v Brne vraj pre neho po skončení strednej školy „vyplynulo“ akosi automaticky, akoby mimochodom. A povolaniu optometristu prišiel dokonca naplno chuť až po štátniciach. Vtedy už pracoval v jednej z vychýrených brnianskych optík. Navyše zriadil vyšetrovňu aj v rodičovskej optike, kde pracoval cez víkendy a k tomu začal v Žiline robiť aj školiteľa so zameraním na japonské multifokálne šošovky. Po promócii teda striedal päť dní práce v Brne, s víkendovou prácou u rodičov na Slovensku a raz mesačne aj so školou v Nemecku, kde si špeciálnym štúdiom dopĺňal vzdelanie – zameral sa na oblasť anizeikónie, teda chybného vnímania nerovnako veľkých obrazov na sietnici pri pozorovaní obidvoma očami. A osobitnú pozornosť venoval aj tvrdým kontaktným šošovkám a ochoreniu keratokonus. Spolu ostatnými poznatkami to všetko nakoniec využil pri práci optometristu v martinskej súkromnej očnej klinike. Slušný profesionálny maratón.

Cez spoluprácu k – manželstvu

Nielen Michal a jeho rodičia sú však, ako už vieme, v považskobystrickej rodine Krasňanských živí optikou. Pohoda a príjemno, ktoré v optike Fontána obklopia jej návštevníkov, je, ako hovorí Michal Krasňanský, najmä dielom jeho manželky Jitky, Moravanky z Lipníka nad Bečvou. Rovnako ako on aj táto pôvabná mladá žena študovala optometriu na Masarykovej univerzite v Brne, ale tam sa s Michalom minuli. Ako k budúcej manželke sa k nej dostal podobne ako k vášnivému zaujatiu pre svoju profesiu až akosi ex post. Konkrétne dva týždne po odsťahovaní z Brna. Zoznámili sa, až keď on, študujúci už vtedy v Nemecku, cestoval s kamarátom na optometrický kongres do Chorvátska a Jitka bola v aute ich spolucestujúcou. Hoci iskrička obojstranného záujmu už možno preblesla, čosi viac prišlo vari až po štvrťroku. Vtedy sa stretli na ďalšom kongrese, keď im obom navrhol spoluprácu riaditeľ jednej z najväčších zahraničných firiem na kontaktné šošovky. Jitku sa snažil získať pre Česko, Michala pre Slovensko. Ani jeden nebol proti a z náplne ich práce vyplynulo, že museli (vtedy hádam už aj chceli) na všetkom pracovať a všade chodiť spolu. Netrvalo dlho a chceli spolu aj bývať a mať deti. A už aj majú – šesťročného syna, ktorý už vie, čo je refraktormeter i štrbinová lampa, a dvojročnú dcérku. Náklady na život sú však v moravskej metropole privysoké na to, aby sa žil celkom podľa ich predstáv, a tak sa mestom ich spoločného života stala Považská Bystrica.

Moje meno, jej zásluha

Manželia Krasňanskí mladší sa tam etablovali tak úspešne, že keď som raz pred bývalou kolegyňou spomenula, že sa za nimi chystám cestovať, ubezpečovala ma, že nemám váhať, pretože Michal Krasňanský je najlepší optometrista. Keď som to však pred ním spomenula, nevystrel sa pýchou. Naopak. „Nemám rád suverénne prvenstvá. Optometria nie je súťaž, nijaký šprint na sto metrov. Ja som pri jej štúdiu dostal do takých kvalitných škôl, že to, čo ma naučili, jednoducho nemôžem len tak zahodiť.“

Optika Fontána

Uznanie podobné tomu o školách presiaklo v jeho konštatovaní aj na margo prívetivej atmosféry panujúcej v optike Fontána. Za všetko vraj môže jeho Jitka.

„Všetko v našej optike zariadila ona. Najprv si naštudovala a zladila jednotlivé dizajnotvorné prvky a potom trpezlivo zariaďovala.“

Vzdelanie ako by bol Jitkin koníček. Optometriu ukončila s červeným diplomom, urobila si PhD, popri tom absolvovala aj štúdium fyziky, vie po nemecky, po anglicky, rok pobytu v Grécku jej stačil na to, aby plynulo zvládla gréčtinu a nie oveľa viac na to, aby v Brne ako vedúca vyšperkovala jednu z pobočiek siete optík na jednu z najúspešnejších.

„Tu v Považskej Bystrici som prístroje navrhol ja, ostatné je z Jitkinej hlavy,“ usmieva sa Michal Krasňanský. Na dverách je moje meno, ale to, čo je vnútri, je Jitkina zásluha.“

Nie je veľa mužov, ktorí sú schopní vyznať manželke lásku takým zriedkavým spôsobom. Na dobrom mene Fontány však má, samozrejme, výraznú zásluhu aj Michal. Ako manažér, no najmä ako optometrista. Práve táto práca znamená okrem iného aj veľkú zodpovednosť – a to je jeho parketa.

Potešenie z práce

Vo Fontáne ako jedni z mála na Slovensku robia tvrdé šošovky, ktoré sú nevyhnutné napríklad pri +18, +20 či pri -30 dioptriách, no aj pri niektorých ochoreniach očí, konkrétne keratokonusu, pri ktorom sa rohovka postupne stenčuje a vyklenuje do kužeľovitého tvaru, okuliare nepomôžu. Vtedy sa šošovky sústružia pacientovým očiam presne na mieru. Tvrdé šošovky umožňujú nielen dobre vidieť, ale u detí aj neinvazívne korigovať veľmi vysoké dioptrie po odoperovaní vrodeného sivého zákalu. Nevyhnutné sú aj pre deti, ktoré v podstate nemôžu nosiť okuliare, ak je dioptrický rozdiel medzi ich jedným a druhým okom osem až deväť dioptrií. Na takých šošovkách si musí optometrista riadne popracovať – a to je pre Michala Krasňanského ako voda pre rybu.

„Keď mám robiť tvrdé šošovky, do práce sa mimoriadne teším. Pri nich totiž existuje asi pätnásťtisíc modifikácií, čo znamená nielen veľké odborné vyžitie, ale aj veľkú pomoc pacientom. A pocit, že niekomu pomôžete, je na nezaplatenie. Osobitne pri deťoch. Raz nás o tvrdé šošovky požiadala mamička pre svoje dieťa, boli sme na Slovensku asi jediní, čo to robili, no len pre dospelých. Pre dieťa to malo byť prvý raz. Bola to obrovská zodpovednosť, tak som o spoluprácu požiadal vychýrenú detskú očnú lekárku MUDr. Zuzanu Cagalovú z Trenčína. Je nielen výborná odborníčka, ale má aj krásny prístup k deťom a ja som veľmi rád, že spolupráca s ňou stále pokračuje.“

Nielen okná do duše

Rozprávanie o spolupráci optometristu a lekárky mi pripomenulo dávne lysiny vo vlasoch. Dermatológovia konštatovali, že som na ne primladá, no nevedeli ma ich zbaviť. Vtedy mi moja kaderníčka odporučila dať si vyšetriť oči… Neveriaco som ich na ňu vytreštila. Dobre počujem? Naozaj oči? Áno, oči. Poslúchla som a – očná lekárka mi objavila akýsi skrytý zápal. Po jeho vyliečení všetky lysiny bohato zarástli vlasmi a ja si odvtedy funkčnosť svojho zraku všímam pozornejšie. Že však liečba očí napríklad okuliarmi môže odstrániť migrény, som sa dozvedela až od Michala Krasňanského.

Optika Fontána

„Jedna pacientka mala také migrény, že si nevedela predstaviť ani mesiac života bez analgetík. Pri podrobnom vyšetrení som jej zistil heterofóriu, teda skryté škúlenie – jedno oko bolo o trošičku nižšie ako druhé. Pre očné svaly je náročné dať to do súladu, no správne okuliare môžu pomôcť. Urobili sme jej ich a odrazu bolo po migrénach,“ konštatoval spokojne Michal Krasňanský a mne sa pomaly začalo odhaľovať tajomstvo istej výnimočnosti považskobystrickej Fontány. Spočíva zrejme v tom, že ľudí razenia Michala a Jitky Krasňanských a aj ich spolupracovníčok veľmi baví práca so špičkovou optometrickou technikou. A aj ustavičné štúdium. Bonusom pre nich, no najmä pre klientov je fakt, že im prináša aj hlboké uspokojenie. Uspokojenie a naplnenie z pocitu, že práve „ich“ okuliare či šošovky pomáhajú komusi zlepšiť a skrásniť život i svet okolo neho.

Čas sú – funkčnejšie oči

Uvažujem, že je zvláštne, ak na spojitosť migrén a skrytého škúlenia v mnohých optikách ani ordináciách očných lekárov neprídu. Michal Krasňanský kolegov v optikách i lekárov bráni: „Klientov nie vždy vyšetruje optometrista, ale často len zaškolený pracovník. A oční lekári zase nemajú vždy toľko času, aby napríklad práve pri skrytom škúlení robili všetky merania, ktoré môžu urobiť optometristi. Oftalmológovia sa skrátka špecializujú, a svoj profesionálny čas zvyčajne musia sústrediť iným smerom.“

A v tomto smere sa diametrálne líšia aj súčasné optiky od voľakedajších. V dávnejšej minulosti mali k dispozícii dva či tri typy skiel a obslúžili denne aj päťdesiat ľudí. V považskobystrickej Fontáne ich niekedy za deň obslúžia päť, ale ako zdôrazňuje Michal Krasňaský, neznamená to pre nich menej práce. Naopak, zavše to môže byť činnosť na celý deň. Nejednu požiadavku (niekedy veľmi špeciálnu) treba nielen zapísať a dohodnúť sa s dodávateľmi na tom, čo presne od nich potrebujú, ale zavše si nad správu od lekára i výsledky vlastných meraní musia sadnúť aj po klientovom odchode a konzultovať, aký by bol v prípade jeho problému s očami najlepší postup. A potom mať dobrý pocit, že ľuďom s problematickým videním pomohli k jasnejšiemu pohľadu na svet. A to je bonus, ktorým obdarúvajú nielen seba, ale aj svojich klientov.

P. S.

Keď som o považskobystrickej Fontáne rozprávala kamarátke, ktorej nikto nevedel pomôcť s problematickým videním, rozhodla sa dať si tam oči vyšetriť tiež. Keď to mala za sebou, poslala mi túto esemesku:

Optik uzasny STOP Ja uzasnuta STOP Objavil mi sivy zakal STOP

 

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel