Slobodne a nahlas
Nebol som obdarovaný chápaním transcendentna, to však neznamená, že ma veci okolo nadprirodzenosti, nekonečnej blaženosti či zatratenia nezaujímajú. Som súčasťou skvelej rodiny, ktorá toto moje „negatívum“ bohato vyvažuje a preto som chtiac-nechtiac stále vo víre náboženských praktík. Či už je to denné burácanie televízneho vysielania stanice Lux, rotácie modlitieb ružencového bratstva, sporadických návštev známych duchovných, alebo stredajšie vyberanie poštovej schránky s netrpezlivo očakávanou duchovnou potravou, Katolíckymi novinami. Tie majú možno v plejáde podobných časopisov, ktoré odtiaľ vyťahujem, najváženejšie miesto. Podľa pamätníkov ich naša rodina odoberá od nepamäti, možno už sto rokov. Tento rodinný stereotyp však považujem skôr za demonštráciu príslušnosti k ctihodnej skupine kresťanov-katolíkov a finančný príspevok na udržiavanie tradície, pretože od reality všedného života sa okrem rubrík inzercie akosi vzďaľuje.
Televízne vysielanie, či už verejnoprávnych alebo komerčných televízií má žalostnú úroveň, a paradoxne, úmerne s pribúdajúcimi stanicami si je stále menej z čoho vyberať. Migrujúca a názov meniaca diskusná relácia istej televízie však občas prinesie aktuálne a mimoriadne zaujímavé témy, ktoré v čase nič nehovoriacich seriálov dokážu diváka udržať pri obrazovke aj niekoľko hodín. Niekedy má iba jedného hosťa, ktorý vydá za desiatich. Takým bol napríklad vždy skvelý popularizátor astronómie Jiří Grygar, ale aj z druhej strany spektra, vtedy nový trnavský arcibiskup Róbert Bezák.
Dovtedy som stojaté vody vysokých cirkevných hodnostárov veľmi nesledoval, lebo pripomínali ústredné orgány našich niekdajších východných spojencov, v prípade Róberta Bezáka som však s otvorenými ústami pozeral na relatívne mladého človeka, ktorý nespieval, nekňučal, ale hovoril o veciach viery a života ako chlap. S entuziazmom, odvážne a pritom mimoriadne úctivo a pokorne. Nechápal som, ako mohla taká konzervatívna inštitúcia, akou sa mi katolícka cirkev javí, inštalovať na takýto post celkom normálneho progresívneho človeka, ktorý ju mohol výrazne posunúť k lepšiemu. K súčasnosti. Dnes už chápem, že to bol omyl onej inštitúcie, ktorá dala nakoniec všetko do poriadku spôsobom sebe vlastným – totalitným rozhodnutím Róberta Bezáka z postu arcibiskupa odvolať. Nie je na tom nič zvláštne, pretože je všeobecne známe, že náboženstvo nie je demokracia.
Napriek tomu aspoň zo zvedavosti listujem stredajšou duchovnou potravou, či starnúca organizácia predsa len neožije a neuvedomí si, že súčasní veriaci už vedia, ako vzniká blesk, a cirkev tu nemôže byť iba pre seba a pre Boha, ale aj pre ľudí, ktorí ju v konečnom dôsledku tvoria. Otváram teda tento 128-ročný tlačový orgán našej najväčšej cirkvi, ale nachádzam tam iba 128 rokov omieľané reči o láske milosti a pravde, ktorú tam však stále nenachádzam. Naproti tomu ma na výhodnú kúpu auta láka celostránková inzercia istej automobilky neďaleko Žiliny…
Niet sa čomu čudovať, podobných periodík je už u nás ako maku a dezorientované ovečky sú už vyčerpané ustavičnou podporou niečoho, čo im nevie odpovedať ani na jednoduchú otázku prečo odvolala ich pastiera. No preto…
* * *
Predošlé riadky som písal už dávnejšie – ešte predtým, ako sa na najvyšších katolíckych postoch začali diať veci nevídané. Pápež Benedikt XVI. odstúpil a jeho prekvapujúci čin bol ocenený rovnako pozitívne ako vytrvanie Jána Pavla II. sužovaného ťažkou chorobou v službe až do smrti. Nuž bude to asi naozaj uhol pohľadu a je iba na škodu, že takéto diametrálne odlišné konštatovania museli prísť jedno za druhým v relatívne krátkom časovom intervale. Aj menej vnímavý človek cítil, že oba superlatívmi označované kroky si navzájom odporujú.
A vtedy prišlo ďalšie prekvapenie. Z kúdolu bieleho dymu zo Sixtínskej kaplnky sa na balkón Baziliky svätého Petra predral Jorge Mario Bergoglio – nový pápež František. Tradične nad čímkoľvek jasajúce Svätopeterské námestie na chvíľu rozpačito stíchlo. Koho, že si to Duch svätý vybral? Nebol to nijaký favorit. Už prvé slová pozdravu nového pontifika však naznačili, že prichádza niekto, kto možno prinesie nový vietor do plachiet stojaceho korábu katolíckeho impéria. Verme, že aj ďalšie nezvyčajné správanie juhoamerického Františka talianskeho pôvodu nebude iba populizmom. Aj veriaci na Slovensku doňho vkladajú veľkú nádej, že o láske a slobode, ktorú všetci hlásajú, budú môcť aj slobodne hovoriť.
Želám im to, aj keď pochybujem, že v dohľadnom čase budem môcť v stredu vyberať zo schránky slobodné periodikum so slobodnými názormi…
