Ten, ktorý vidí rukami
Zaujal ma, len čo som sa počas Dní majstrov Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave prešla po Hviezdoslavovom námestí. Drotár Juraj Šerík z Čadce a zlatisto sa lesknúci predmet rastúci v jeho rukách. Nebola som však jediná.
Juraj Šerík
Okolo Juraja Šeríka je vždy živo, nech sa zjaví kdekoľvek na verejnosti. V súčasnosti aj pre veľké drôtené srdcia, ktoré pletie ako dary – Srdce pre Čadcu či Srdce pre Slovensko, po ktorom plánuje vyrobiť Srdce pre Európsku úniu. A pretože chce svojím drôtovaním nielen nadväzovať na odkaz predkov, ale aj spájať ľudí, umožňuje, aby sa k nemu vpletením niekoľkých slučiek pridal každý, kto má chuť.
Primárnym drotárskym majsterštukom Juraja Šeríka sú však predovšetkým filigránske umelecké predmety nadväzujúce na dielo jeho slávneho pradeda, Jozefa Holánika-Bakeľa z Dlhého Poľa. Na dielo drotára, ktorý drotárstvo povýšil na umenie a v 19. storočí ním preslávil celé Slovensko. Zaviedol dekoratívny výplet a dal si patentovať špeciálny dvojitý viazací uzol na piknikovom košíku. A jeho reklamou bola tabuľa s výzvou, že kto ten košík zmajstruje presne taký, ako je ten jeho, dostane dvetisíc korún, čo boli na tú dobu obrovské peniaze. Juraj Šerík, Holánikov pravnuk a vnuk jeho zaťa, nemenej významného drotára Jakuba Šeríka-Fujaka, bol pôvodne mechanikom-nastavovačom strojov. Pre zrušenie prevádzky všeobecnej údržby v ZVL v Kysuckom Novom Meste však prišiel ako dvadsaťpäťročný o prácu. A nájsť ju na Kysuciach bolo vtedy zasa takmer tak isto ťažké, ako keď sa museli drotári z tohto kraja pohýnať s krošňami na chrbte tam, kde bieda nebola až taká veľká ako v ich rodisku. V prípade Juraja Šeríka bolo hľadanie zamestnania ťažšie aj o zistenie, že prichádza o zrak a jeho očami sa, ako vraví, pomaly stávajú prsty.
Dedičstvo umenia
Či za to, že si založil drotársku chránenú dielňu môže spomienka na deda, ktorý ho v detstve učil drôtovať a rozprával mu o slávnom pradedovi, alebo poznanie, že slabému zraku môže pomôcť hmat, už nie je dôležité. Podstatné je, že nadviazal na drotársku tradíciu najznámejšieho predstaviteľa umeleckého spracovania drôtu, a nie iba na Slovensku. Jurajov pradedo Holánik-Bakeľ sa od bežných výrobkov prepracoval k výtvarne náročne stvárneným miskám, vázam, košíkom či kazetám z pozláteného a postriebreného drôtu a ako prvý na svete pozdvihol drotárstvo na umenie. V roku 1889 založil vo Varšave manufaktúru a zaviedol ako európsku novinku sériovú výrobu. Okrem iného tak vyrábal aj detské drôtené hračky. Jeho výrobky sa predávali v obchodných domoch v Rusku, Nemecku i Švajčiarsku. Jeho pravnuk Juraj Šerík teraz oživuje unikátnu technológiu vychádzajúcu z pletenia prútených košíkov. Aj on si drôty na hustý výplet vopred upravuje a všelijako ozdobne spletá a lisuje. Aj jeho umelecké práce, rovnako ako pradedove, sú šperkárskym filigránom pripomínajúcim čipku. Holánikove-Bakeľove luxusné pozlátené a postriebrené vázy, amfory, košíky, misky, šperkovnice či fajčiarske súpravy získali viacero medailí na medzinárodných výstavách a najvyššie ocenenie – hlavnú cenu Gran Premio na medzinárodnej priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v Ríme v roku 1911. Dá sa predpokladať, že húževnatosť raz privedie k podobným oceneniam i jeho pravnuka. Za majstrovskú tvorbu aj za cieľavedomosť a neúnavnosť, s akou sa usiluje vrátiť slovenskú drotársku tradíciu na piedestál, na aký sa vypracovala v 19. storočí, ale azda aj za všetko čím sa usiluje prispieť k pozdvihnutiu svojho mesta, kraja, Slovenska.
Žije nielen drôtovaním
Kým svoje výrobky začal od roku 2003 prezentovať na rôznych festivaloch a prehliadkach drotárskeho remesla, dostal prvé vydrôtované ocenenia už v roku 1982 na prehliadke učňovskej tvorivosti. A hoci Cena Karola Guleju, významného propagátora a historika drotárstva, za výnimočný prínos v oblasti drotárstva, ktorú Juraj Šerík získal v roku 2010, je zrejme významnejšia, na pôvab učňovských drotárskych začiatkov nezabúda. Tým skôr, že v jeho prípade sú spojené s dedom, ktorý ho tomuto remeslu učil. Tento na sklonku života tiež takmer nevidiaci človek vtedy zrejme netušil, že dal vnukovi šancu, akú dostávali džarkovia, ktorých so skúsenými drotármi posielali do sveta, aby sa nejako uchytili. Juraj dnes vraví, že nielen šancu na prácu, ale aj silu ísť ďalej mu dáva láska k drôtu.
Druhé oči J. Šeríka
Jeho ruky, ktorými pomaly začína vidieť lepšie ako slabnúcimi očami, však nečarujú iba z drôtu. Ako diskdžokej s nimi čaroval na diskotékach, zapojil sa do práce v Únii nevidiacich a slabozrakých, a v Čadci nimi spolu s kolegami z Klubu kysuckého maratónu prekliesnil maratónsky bežecký okruh pod kopcom Jurošák. A zveľaďujú ho už 20 rokov tak, že sa z neho v podstate stala mestská oddychová zóna. V čase, keď sa Jurajovi začal zhoršovať zrak, začal totiž s vytrvalostnými behmi (má za sebou už 14 maratónov) a zlé videnie si už nemohol dovoliť trénovať na cestách pri bežnej premávke. „Zrak sa mi stráca, ale tam pod Jurošákom poznám centimeter po centimetri a cítim sa tam bezpečne, stromy mám pooznačované bielou farbou, takže nenarazím.“
Aj maratón však spája tento umelec s drotárstvom. Napríklad na Kysuckom maratóne v roku 2008 bola na každom štartovom čísle pripnutá jeho rukami vyrobená podkovička pre šťastie, na Banskobystrický maratón zasa v duchu sloganu Srdce maratónca bije pre Slovensko nachystal srdiečka. Presne také, aké od neho dostal na rôznych jarmokoch každý, kto uplietol pár očiek na jeho veľkých srdciach pre Čadcu a pre Slovensko. V Bratislave napríklad aj na Slovensko presídlený Angolčan.
Na drôtoch internetu
Kým Juraj Šerík zoznamuje Angolčana, ale aj iných záujemcov s tajmi drotárskeho umenia, jeho priateľka Mária Tabáková ponúka v neďalekom stánku záujemcom jeho krásne pozlátené a postriebrené ruže, vázy, košíky, misky, brošničky, prstienky. Aby bolo na živobytie aj na rekonštrukciu Holánikovej-Bakeľovej chalupy. Zoznámili sa cez internet. Aj to nepriamo svedčí o tom, že drotári boli a ostali modernými ľuďmi, ktorí v časoch svojej najväčšej slávy držali krok s dobou väčšmi ako iní.
Tri srdcia pre slovensko
„Hľadala som niekoho, s kým sa dá porozprávať a odpovedala som na jeho inzerát,“ spomína Majka. „Úsmevne v ňom napísal, že hľadá kuchárku, a ja som kuchárka. Zaujalo ma aj to, že k inzerátu pridal aj zvláštnu informáciu – pre svoj hendikep vraj nečíta knihy. Bola som zvedavá, čo to môže byť, nenapadlo mi, že knihy nečíta preto, lebo stráca zrak. Mne to však neprekáža. Mali sme a stále si máme čo rozprávať, sme rovnaká krvná skupina, veľkí srandisti, berieme život tak, ako ide,“ usmieva sa Majka Tabáková. „Keď sme sa zoznámili, vzal ma na jarmok do Kežmarku. Požičala som si kroj a predávala som, čo vyrobil. Až potom mi prezradil, že po očku sledoval, ako mi to ide a páčilo sa mu, že som na predávanie súca. Všetko robí a rieši s rozvahou, nič ho nevyvedie z miery a na všetko sa díva z tej lepšej strany, vie si užiť každučkú chvíľu. A páči sa mi, že si veľmi váži svoju mamu. Vraví sa, že chlapi, ktorí majú dobrý vzťah k mamám, sú dobrí aj k partnerkám. Pri Jurajovi sa to potvrdzuje.“
Áno, som hrdý
Lásku nielen k mame a rodine, ale aj ku kraju aj ku krajine, kde žije, zrejme do Juraja Šeríka zakódovala výchova. Drôt sa do jeho vnútra vdrôtoval cez deda Šeríka-Fujaka a on si ho oplietol okolo srdca oveľa skôr, ako si vybudoval chránenú dielňu. A hoci je jeho práca náročná fyzicky aj časovo – veď jeden predmet robí 30 až 120 hodín a tie väčšie a zložitejšie aj 200 – 300, ba i viac hodín, už by sa jej sotva vedel vzdať. Vzdať sa nechce ani myšlienky na rekonštrukciu pradedovho rodného domu vyhláseného za kultúrnu pamiatku. Do jeho rekonštrukcie sa pustil v roku 2009, aby tam mohol zriadiť pamätnú izbu a dielňu. Pokúša sa na ňu zarobiť aj svojím umeleckým drotárstvom. Nechce dopustiť, aby dom schátral, rovnako ako nechce dopustiť, aby vymrelo drotárske umenie jeho pradeda, jeho „grify“, ktoré, ako vraví, okrem neho nikto už nik nepozná a nerobí. On totiž nemá učňa, iba občas sa pri ňom ako novodobý džarek čosi priučí mladučký Patrik Šefar.
Prečo sa Juraj Šerík do síce krásneho, no neľahkého drotárskeho remesla a umenia pustil?
„Viem, že už nebudem dlho vidieť, a chcem, aby po mne niečo zostalo. A tak sa snažím pozerať rukami. Uvidím, dokedy to pôjde tak, aby to, čo urobím, bolo dobré. A potom... keď nebudú vidieť oči, budú robiť ruky, keď nebudú môcť robiť ruky, sú ešte ústa,“ hovorí rozhodne. „Ak neonemiem, budem o drotárstve rozprávať a prehlbovať si vedomosti o jeho histórii. Naši predkovia boli chudobní, ale poctiví v robote a hrdí na seba aj na to, čo dokázali. A vypracovali sa na úroveň, ktorú nám môže závidieť celý svet. Vravia mi, že zo mňa cítiť hrdosť. Áno, som hrdý. Pretože viem, že svetu máme čo ukázať a máme byť na čo pyšní. Vieme robiť, dobre robiť, a ja nemám problém sa s tým pochváliť a povedať aj stokrát – v tom, čo robím, som dobrý. Ľudia sa chvália všelijakými hlúposťami, a my krásne veci, ktoré majú hlbokú tradíciu, zatracujeme.“
Dôvetok
Juraj Šerík plánuje dohotovené Srdce pre Slovensko slávnostne predstaviť v roku 2013 v Dlhom Poli, rodnej obci svojho pradeda Jozefa Holánika-Bakeľa. Potom prejde tie mestá a obce, kde spolu s ich občanmi srdce drôtoval a pridá aj výstavu – zrod srdca prostredníctvom fotografií a prierez rodinnou drotárskou tradíciu. Vyvrcholením bude predstavenie srdca i výstavy pred Vianocami 2013 v hlavnom meste Slovenska, kde ho odovzdá prezidentovi SR s prosbou, aby sa preň našlo miesto na Bratislavskom hrade.
