Vyšlo v knihe Márie Zajíčkovej Vladimír Morávek, Rezbárske dielo
Vydali Trnavský samosprávny kraj Záhorské múzeum Skalica
v spolupráci s Ústredím ľudovej umeleckej výroby Bratislava v roku 2008

 
 

Poslaním každého človeka je nájsť svoje najskrytejšie rezervy, svoju siedmu komnatu,
ktorú treba odomknúť a on sa o to musí pokúsiť.

 

Vladimír Morávek

Posol harmónie

Najprv som o ňom vedela len to, že bol ochotný vzdať sa svojho výstavného termínu v Mestskej galérii v Trenčíne v prospech posmrtnej výstavy môjho mŕtveho partnera, výtvarníka Milana Chvílu. To by neurobil hocikto.

Keď som sa potom vybrala poďakovať sa mu za to na jeho výstavu Anjeli zleteli a pozorovala ho pri práci v tvorivej dielni, ktorú pri tej príležitosti viedol na trenčianskom Mierovom námestí, uvedomila som si, že môj odhad bol presný. Nie je to hocikto.

Zrejme to vycítili aj zvedavci, medzi ktorých som sa toho leta 2007 zamiešala a ktorí boli takí zaujatí nezvyčajným pohľadom na človeka kresliaceho do dreva motorovou pílou, že im neprekážali ani ívery zachytávajúce sa vo vlasoch a v kopčekoch zmrzliny. „Hentam v galérii je z toho výstava, poďme pozrieť,“ hovoril mládenec ako hora svojej spoločníčke. „Až keď prestane,“ namietlo dievča a fascinovane sa dívalo, ako útly muž pílou kreslí do dreva podobu budúceho anjela.

Vladimír Morávek má na vizitke napísané kameraman/rezbár. Na vysvedčeniach mu figuruje Škola umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor fotografia (rodičom sa povolanie fotografa zdalo celkom lukratívne a jemu sa zasa videlo, že chodiť s fotoaparátom môže byť celkom frajerské, aj keď pôvodne sa chcel venovať drevu a aj na ŠUP-ke pokukával po Ludvikovi Korkošovi, ktorý prácu s drevom učil) a Filmová akadémia múzických umení v Prahe, odbor kamera. V rezbárstve je samouk. Ale vysvedčením z tohto odboru je preňho účasť na veľkom množstve výstav doma aj v zahraničí, aj fakt, že v Ústredí ľudových umeleckých remesiel v Bratislave rezbárstvo aj učí. Po odchode z televízie sa spomedzi troch umení, s ktorými zviazal svoj život, venuje už len rezbárstvu.

Pomáhajúc vtedy v Trenčíne na ľudský svet anjelovi, Vladimír Morávek nikoho z tých, čo naňho hľadeli ako prikovaní, veľmi nevnímal. Vylupoval svojho posla pokoja a krásy z lipového pňa veľmi sústredene. Rukami tlmočil poznanie, že okrem talentu je v každom umení potrebná aj obrovská pracovitosť. A odvaha zísť, ak treba, z vychodenej cestičky. Jemu nechýba ani jedno ani druhé. Úsilie čo najviac preniknúť do hĺbky, ktoré ho charakterizuje predovšetkým, vyžaduje pri práci a pre prácu veľa študovať, analyzovať a v televízii, kde bol roky zamestnaný, sa k práci, kde by to mohol uplatniť, nedostal. To preňho bolo veľmi stresujúce. Aby sa stresu zbavil, zatváral sa po príchode domov do dielne s drevom. A jedného dňa sa rozhodol zatvoriť do nej úplne. Premenil ju na svoje jediné pracovisko.

Sila je v pokoji

Ako dieťa si z dreva vyrezával hračky. Ako rodič z neho robil hračky dcéram, lebo nechcel, aby sa hrali s plastovými. Ako človek, ktorý si ctí tradície raz pred Vianocami, v čase, keď bolo zakázané koledovanie s betlehemami, vyrezal jeden svojim dcéram sám. Aby cezeň precítili krásu vianočnej atmosféry. A keď ho potom kamaráti pozvali do Prahy na vianočnú výstavu betlehemov vo foyeri Žižkovského divadla v Prahe, pracovníci múzea v Třebechoviciach, kde betlehemy zbierajú, chceli kúpiť práve ten jeho. A on si postupne uvedomoval, že jeho vzťah k drevu je silnejší, ako si myslel a začal sa mu venovať viac.

Z jeho prác cítiť súzvuk s okolitým svetom a krásne jemné napätie podobné tomu, ktoré drží pokope kvapku vody. Nevyštudoval sochárstvo, ale iný umelecký odbor, takže sa dá predpokladať, že hľadanie formálnych vyjadrovacích prostriedkov v tejto oblasti mohlo byť preňho zložité.

„Zložitý je svet a realita,“ oponuje. „Výtvarník potrebuje nájsť kľúč, ktorým by tú zložitosť zjednodušil tak, aby vyjadril svoje vnímanie sveta. To je princíp tvorby. A hlavným princípom profesionálnej tvorby je, že človek vie oddeliť tému od formy. Potom je to jednoduché. Ja som potrebu nerobiť konkrétne veci, ktoré zachytáva fotografia alebo kamera, ale abstrahovať, nájsť si vlastnú reč a vyjadrovacie prostriedky, cítil už ´pred drevom´. A práve v dreve som ju našiel. Moje videnie sveta je trochu zjednodušené, trochu poetické, senzitívne. Aj veci si transformujem do pocitov. Témou mi je rodina, šťastie, príroda, symboly pokoja, stálosti, harmónie. Hoci mám rád aj expresiu, lebo je v nej sila, extravagantné témy ma veľmi nezaujímajú. Silu hľadám v pokoji a harmónii. Je to síce podstatne ťažšie, ale myslím, že aj stabilnejšie.“

Kým sa vo svojej sochárskej reči ustálil napríklad na štylizovaných tvárach sôch s výraznými očami inšpirovanými podobou manželky, ktorú pokladá za svojho anjela strážneho, hľadal vlastnú tvarovú reč pomerne dlho. Lebo ňou chcel vyjadriť všetko, aj svoje farebné cítenie dreva, pre ktoré napríklad brezu, lipu či topoľ, pri výslednej úprave farbí, ale orechu, jedlému gaštanu, slivke či iným kôstkovinám, ktoré sú samy nádherne farebné, dáva len čosi ako posledný tón na podčiarknutie toho, čo má byť na hotovej soche zvýraznené. To, čo našiel a vytvoril, je jeho výrazným podpisom.

Drevo je nádherný partner

Medzi dielami Vladimíra Morávka sú okrem hračiek, betlehemov, anjelov aj abstraktno-poetické skulptúry aj husle, ktorých korpus mu pripomína ženské telo, ale aj klauni. Tí sa podobne ako anjeli stali akýmsi jeho špecifikom. Ich predobrazom boli šašovia na stredovekých kráľovských dvoroch, ktorí jediní, a aj to len preto, že sa hrali na hlupákov, mohli kráľom povedať pravdu. Iba vyslovenú spod masky ju králi zniesli. A jeho nesmierne nadchla možnosť zobraziť prostredníctvom klaunov zakrytý a skrytý život. „Do istej miery sme v tej šašovsko-klaunovskej polohe všetci. V živote je totiž veľa situácií, keď si musíme nasadiť masku; každý z nás nejakú nosí a zakrýva ňou bolesť aj radosť, alebo aj to, čo si myslí.“

Anjeli masky nepotrebujú, ale jeho si získali tým, že sú preňho krásnou záhadou „Anjel nie je ani muž, ani žena; angelos znamená posol. A všetko, čo sa v ľudskom vedomí anjelov týka, poskytuje obrovský priestor tvoriť krásne bytosti, z ktorých plynie radosť, vyrovnanosť, pokoj. A majú blízko aj ku kameramanom,“ spomína s úsmevom, ako pán profesor Šmok na FAMU upozornil študentov, že ako kameramani budú pracovať so svetlom, s ktorým pracoval aj padlý anjel Lucifer, ktorý sa vzbúril proti Bohu a ktorého meno znamená Nosič svetla. „Povedal, som si, že ak Lucifer rozdával svetlo rovnako ako Kristus, nebol až taký zlý. Anjeli výborne zapadajú do princípu mojej tvorby aj preto, že sa rád vyjadrujem symbolmi, znakmi, istými poetickými metaforami. Vidím ich všade. Pozriem sa na kus dreva a vidím v ňom anjela. Aj napriek tomu, že to drevo má vlastný tvar, vlastný charakter, ktorý rešpektujem. A čím som starší, tým ho rešpektujem viac, ba prosím, aby mi prezradilo, čo v ňom je a veľmi citlivo odkrývam, čo je v ňom schované, aby som naozaj našiel, čo je v ňom najkrajšie. Lebo zahodiť v ňom čokoľvek krásne by mi bolo veľmi ľúto. Drevo je naozaj nádherné. Plné trhlín, uzlov, farebnosti, a keď na to človek ide správne, všetko to do tej plastiky doslova hrá. Pravda, nachádzať to sa človek naučí tiež až po rokoch. Drevo je partner a kto z neho chce niečo dostať, musí si s ním rozumieť. Predovšetkým s ním však musí viesť dialóg, nie naň drasticky útočiť. Hoci – keď naň idem s pílou, môže to ako útok vyzerať... Lenže ja si to drevo predtým, ako začnem pracovať, najprv dôkladne poobraciam, a kým začnem rezať, dosť trpím. Ba sa až bojím. Aby som náhodou neodrezal niečo, čo som v ňom nezbadal a čo tam malo zostať.“

Svoje si chránim

Jednou z podstát Vladimíra Morávka, sochára anjelov a klaunov, tvorcu krásnych bytostí, je snaha, aby z jeho prác plynulo aspoň trochu pokoja a šťastia. „Ja ho nachádzam v rodine, v láske, v zmúdrievaní,“ hovorí. „A v práci. Tá dáva človeku silu. Môj život, moja viera, moja existencia je postavená na viere, že človek je muž a žena a že rodina je základ života. A ešte na tom, že verím ľuďom. Moja viera je v pozitívnom snažení. Ono je rozhodujúce. Keby som sa zaoberal čímsi negatívnym a zlým, neurobil by som ani zďaleka toľko, koľko som urobil. A mám jedinú ambíciu – aby tí, ktorí sa na moje veci budú dívať, cítili rovnakú radosť, akú som pri práci cítil ja, pretože radosť je princípom mojej tvorby.“

Okrem rodinných motívov je tvorba tohto výtvarníka spätá aj s kresťanstvom, lebo, ako hovorí, ono je bytostne späté so Slovenskom. „To sa z nás nedá vygumovať. Veď aj hlavným symbolom Slovenska je dvojitý kríž a Sedembolestná Panna Mária. Bolesť je našou súčasťou. Ale nemala by nás deptať. A keď si ju človek dokáže posunúť do viery či do umenia, nesie sa mu ľahšie.“

Svojím talentom pretaveným do sôch vyťahuje Vladimír Morávek na svetlo našej súčasnosti aj tradície. Nevníma to však ako vedomý zámer, ale ako čosi generačné. Čosi, čo je v ňom po predkoch a čo on dáva ďalej. Takisto ako to, že je v rezbárstve samouk, čo je podľa na zrodenie sochára tohto typu najčistejšia forma. Nik by ho nemal umelo usmerňovať, mal by vyrastať zo svojho generačného prostredia a kontinuálne nadväzovať na to, čo v tom prostredí už bolo vytvorené. „Sochár-naivista, tvoriaci ´in situ´, teda na mieste, kde vyrástol, je ovplyvnený len úzkym okolím,“ zdôrazňuje. „Je ako konzerva, vyvíja sa len v hraniciach svojho prostredia a je podľa neho ľahko identifikovateľný. U mňa je to ťažšie a zložitejšie, lebo mám aj vzdelanie, aj som toho veľa pochodil. To svoje si však aj tak chránim. Uvedomujem si totiž, že človek môže byť ojedinelý, svojský len vtedy, ak je tým, kto naozaj je. Ak sa nepretvaruje.“