Pôvodne vyšlo v roku 2007 v týždenníku Slovo č. 37.
Nevybuchnutá bomba
V bratislavskej Mestskej tržnici s oficiálnou adresou pôvodne na Malinovského, po premenovaní na Šancovej ulici bolo v ten piatok okolo pol šiestej tak málo ľudí, akoby tam práve niekto ohlásil uloženie bomby. Ako som sa dozvedela od panej, ktorá na jednom z trhovníckych stolov ponúkla produkty svojho políčka, v sobotu to vraj býva ešte horšie. Tak predsa bomba!
Pre tých, ktorí si pamätajú jej lepšie časy, je poloprázdnosť Mestskej tržnice v Bratislave svojím spôsobom naozaj bomba. Pre tržnicu ničivá. Zaujímavá architektonická podoba (autor architekt Ivan Matušík) tohto svätostánku obchodu vytlačila roku 1981 zo širšieho centra mesta aj populárne Centrálne trhovisko o jednu zastávku MHD ďalej. A stala sa svojho druhu akousi celebritou. Z tých čias si vari najvýraznejšie pamätám reportáž, ktorá o nej vyšla v už neexistujúcom českom obrázkovom týždenníku Mladý svět. Okrem fotografie masy ľudí v nákupnom centre, ktoré, na rozdiel od všelijakých ohyzdných marketov svojím nezvyčajným riešením skôr zdobilo, a mohlo by zdobiť aj teraz, fascinovalo v onej reportáži aj konštatovanie, že po tržnici sa nedá pohybovať rýchlo ani ľubovoľnými smermi. Kto tam totiž vošiel, bol vzhľadom na obrovské množstvo ľudí nútený dať sa viesť smerom aj tempom, ktoré určovala nakupujúca masa. Teraz je však všetko inak. Masa sa presunula do hyper-, super- a iných marketov či hypernov, do polusov, au- či shoping- a iných neprírodných parkov.
Prílepky, lepky, lepenia, ulepkania
Súčasnosť tržnice s prevažne neobsadenými a poloprázdnymi trhovníckymi stolmi, prázdnymi priestormi predajničiek, vyľudnenými uličkami medzi nimi umožňuje, naopak, usporiadať v interiéroch hoci aj preteky v šprinte. A podobne, teda takmer šprintujúc, sa vzhľadom na jej vyprázdnenosť dá v tržnici aj nakúpiť. Pravda, ak ste sa tam len nevybrali po šaty, kozmetiku či šperky, pretože predaju týchto „produktov“ sa tam darí možno viac ako tomu, pre čo ju v minulom storočí postavili. Teda predaju zeleniny, ovocia, mäsa a iných potravín. Svedčí o tom aj to, že priekupníci už šaty neponúkajú len v šiatrovo pôsobiacich, ale aj v honosnejšie vybavených prílepkoch (lebo inak tie priestory možno nazvať sotva) nalepených k obvodu budovy či k jej vnútorným murovaným častiam.
Za prílepkami je schovaný a pochovaný aj vchod, ktorým sa z tržnice pôvodne dalo vojsť do veľkopredajne potravín v podzemí. Potraviny vystriedal Mejdan, podľa inzercie na internete najväčšia diskotéka v Bratislave. Vojsť však už do nej možno len z vonkajšieho vchodu. Napriek tomu, že ďalší vchod do tržnice, ktorý je obďaleč, teda bližšie k historickej stanici konskej železnice, ktorá si počas všetkých režimov, súčasný nevynímajúc, toho tiež dosť vystála, primárny je predsa len hlavný vchod z Trnavského mýta. A zákonite, či v trhovej spoločnosti skôr paradoxne, je aj ten v katastrofálnom, ba až katastrofickom stave.
Radšej čelom vzad
Pre nemotorizovaného návštevníka sa hrôza začína už vystúpením z električky. O hrôzach a špine zastávok všetkých spojov, ktoré sa tu pretínajú a podchode, cez ktorý treba k Mestskej tržnici prejsť, je reč v reportáži Underground. Tento priestor znesie porovnanie s najchudobnejšími a najšpinavšími rómskymi osadami, a človeka veľmi rýchlo vyženie von.
Ale ani tam to nie je oveľa lepšie. Prebiť sa do Tržnice po schátranom priestranstve pred ňou a rozbitom, úrazom hroziacom kedysi efektnom schodisku, nie je pomedzi žobrákov a opilcov jednoduché. Celé strapce ich sedia aj pod neuveriteľne špinavými, celé roky neotváranými časťami hlavných dverí. Pomyslenie, že práve tadiaľto treba prejsť, aby človek nakúpil potraviny, velí nejednému návštevníkovi obrátiť sa čelom vzad. Lebo ak má Tržnica odvahu pozývať na nákup (a teda na svoj zisk) takýmto zabrýzganým a odpudivým vstupom, sotva si možno robiť ilúzie o tom, že tu pri predaji budú splnené nejaké hygienické normy.
Úsilie jednotlivcov nestačí
Našťastie, väčšine trhovníčok a trhovníkov nie je ľahostajná ani hygiena, ani vzhľad toho, čo ponúkajú. A ak sa človek vyštverá po schodoch, aby si kúpil med, medovinu či nejaké včelárske náčinie v predajni Apimed, prípadne semienka a záhradkárske potreby vedľa, ocitne sa aspoň na chvíľu v inom, voňavom a čistom svete. A navyše dostane k tovaru aj odborný výklad. Podobne je to aj v predajničkách mäsových a mliečnych výrobkov. Zdá sa však, že úsilie jednotlivcov či niekoľkých firiem, ktorým záleží na dobrom mene, úbytok zákazníkov nezastaví. Vypytujem sa najmä na piatky, keď bývala Tržnica nabitá na prasknutie; teraz je podľa mojich skúseností poloprázdna.
„Piatok je skoro najslabší deň,“ mávne rukou jeden z obsluhujúcich v strednom veku. „A sobota je hádam ešte horšia. Všetci sú v teskách, billách, kauflandoch, carefuroch a iných marketoch. My tu len platíme vysoké nájomné, znášame čoraz horšie podmienky, a tržby nemáme nijaké, pretože s cenami tým nákupným škatuliam konkurovať nemôžeme. Veď sa len pozrite, koľko je tu prázdnych stolov. Platiť, a nepredať? Ani ja tu už dlho nevydržím. Dobre je tu akurát kamarátom z mokrej štvrte.“
Šero a ošumelosť
Je utorok, dačo po pol tretej, a o najväčší ruch sa v Tržnici naozaj starajú najmä zákazníci na tento priestor až priveľkého množstva nalievarní. Nazvať tie minikutičky, v ktorých sa čapuje alkohol krčmičkami, by bolo priveľmi láskavé. Ale štamgastom to zjavne neprekáža a majiteľom tiež nie. Hlavne, že sa nalieva. Niet sa potom čo čudovať, keď svojim preťaženým mechúrom, ale neraz aj črevám uľavia hocikde, kam stihnú dobehnúť, najmä však, kde ich to nič nestojí. A to býva nezriedka v priestoroch, kam je síce podľa nápisu na dverách vstup zakázaný, ale rozďavené dvere priam lákajú vojsť. A nájomníkom priestorov na poschodí nezostáva iné, ako tie ľudské exkrementy od zadných dverí svojich predajničiek odpratať. (Ako som sa dozvedela od nájomcov, na tom sa nič nezmenilo ani po štyroch rokoch, teda v roku 2011).
Tam, kam je nepovolaným vstup zakázaný, ale kam sa dá na každom poschodí napriek tomu poľahky dostať, teda v technicko-administratívnom trakte, je podpis zubu času azda najčitateľnejší. Je tam prázdno, ošarpanosť niet ani pod, ani za čo skryť. Skúšam nájsť dvere, ktoré by ma zaviedli k niekomu kompetentnému. Nikde však niet nijakej vizitky, iba na jedných niekoľko moderných bezpečnostných zámkov, všade zatvorené a všade ticho a šero. Prostredie ako stvorené na nakrúcanie nejakého mafiánskeho vybavovania účtov, kde by po obeti zaručene ani vycvičený pes neštekol, „oživuje“ iba staručká nástenka so zosivenými kreslenými vtipmi povystrihovanými z kalendára.
Na odstrel?
Pohľad z prvého poschodia, z galérie s obchodíkmi, nie je oveľa veselší. Kedysi prepchaté prízemie, kde je teraz viac prázdnych ako plných stolov, vzbudzuje pocit, ako keby tržnica bola pár dní pred likvidáciou. Že by mali pravdu isté mestské noviny, keď v polovici júna písali o ohrození existencie bratislavských tržníc? A hoci z kontextu vyplynulo, že im išlo najmä o trhoviská pod holým nebom, na fakte, že dosť biedne sú na tom aj obidve kryté tržnice hlavného mesta (tá v Starom meste je v čase aktualizácie tohto textu už rok zatvorená...), to nič nezmenilo. Tržnica na Šancovej akoby bola priam na odstrel. Predajcovia z nej utekajú.
Inzerát z internetu: Tržnica – obchodný priestor (60 000 Sk); odstúpim obchodný priestor v Tržnici na Trnavskom mýte. Je to samostatná predajňa o rozlohe 21 m2 vhodná na akúkoľvek podnikateľskú činnosť. Je tam sklad, umývadlo (teplá a studená voda), elektrina.
„Elektrina? Teplá voda? Sklad? Ale to do inzerátu určite nedali, že k dispozícii je aj parkovisko, kde nedávno parkovanie spoplatnili, čo skoro automaticky znamená menej zákazníkov!“ rozčuľuje sa pani, ktorá v týchto priestoroch predáva zeleninu vari od prvého dňa, keď Tržnicu otvorili. Trafila po hlavičke jeden z klincov, ktorými sa postupne zatĺka rakva najväčšej bratislavskej tržnice. Aj keď príčin zúboženosti tohto priestoru je nepochybne oveľa viac, a jednou z najväčších sú všadeprítomné zahraničné obchodné reťazce, spoplatnenie parkovacích priestorov pri Tržnici im nasadilo korunu.
„To platené parkovanie nás položilo. Veď prečo chodia ľudia do hypermarketov? Nielen pre ceny, ale aj preto, že tam od nich za parkovanie nikto nič nechce!“ rozčuľuje sa ďalší zo skalných predavačov. „Myslíte, že sa tu teraz zákazník s autom zastaví, keď si potrebuje kúpiť povedzme len kyslú kapustu či zeleninu do polievky? A ako máme znižovať ceny, keď platíme stále vyššie nájomné? A za čo? Za to, že nám do reproduktorov púšťajú hudbu, pre ktorú nepočujeme zákazníkov? Alebo za to, že keď sa napríklad pokazí horné osvetlenie, povedia, že sa to nedá opraviť, lebo niet vysokozdvižného vozíka?“
Od vidím do stále menej vidím
Čosi o živote bratislavskej Mestskej tržnice napovedia aj zmeny otváracích hodín: V roku 1991 to bolo v letnom čase v pracovných dňoch od 5.30 do 20.00, v zimnom do 18.00. V sobotu od 5.30 do 14.00 a v nedeľu od 8.00 do 14.00. V roku 1992 už bolo v nedeľu zatvorené, ale v sobotu bolo otvorené do 20.00. V roku 1995 sa čas predaja v letnom a zimnom období zjednotil a skrátil – od 6.00 do 18.00 v pracovných dňoch, v sobotu do 14.00 a v nedeľu je zatvorené. Presne naopak ako v zahraničím ovládaných obchodných kolosoch. Ani súčasnosť na tom nič nezmenila. Pre zákazníkov nevýhodné otváracie hodiny sú ďalším klincom do rakvy nachystanej pre Mestskú tržnicu. Hoci, možno sú len dôsledkom toho, že zákazníkov už v tržnici nemá čo lákať a otváracie hodiny sa len prispôsobujú ich (ne)záujmu. Aj keď pravdivá, predsa len v kontexte toho, že ponúka jej služby, trochu nepochopiteľná, je aj reklama, akú jej robia niektoré internetové stránky. Citujem: „Táto oranžová sklená železná budova má najlepšie časy za sebou.“ Doplnenie, že „sa nachádza na frekventovanej križovatke a ponúka čerstvé potraviny“ už potom sotvakoho priláka.
Žiaľ, oveľa lepšie na tom nie je ani Stará tržnica v centre mesta, teraz už zatvorená. S veľkou slávou rekonštruovaná, otvorená a zdá sa, že už aj zabudnutá. Podobne ako jej síce mladšia, ale väčšia sestra, mala problémy s nie celkom uspokojivou čistotou, žobrákmi a opilcami. Najmä však s konkurenciou neďalekej Billy a Tesca, pôvodne Prioru a teraz MY Bratislava,
jednoducho obchodného domu. Hoci aj tomu pribúdajú klince do rakvy. Nie však v podobe špiny, ale chamtivosti. Alebo hlúposti?
Prežije svoje deti?
Je smutná zhoda náhod, že autorom oboch ohrozených diel – hoci každého inak, teda bratislavskej Mestskej tržnice na Šancovej ulici, aj voľakedajšieho Prioru je ten istý architekt. Ivan Matušík. Mimochodom, práve za Prior dostal tento držiteľ veľkého množstva slovenských aj medzinárodných ocenení cenu Dušana Jurkoviča. Žiaľ, pred mračnami, ktoré sa zároveň sťahujú aj nad iným jeho dielom – hotelom Kyjev ho to nezachránilo. Slimáku, ďalšiemu jeho bratislavskému obchodnému komplexu to azda zatiaľ nehrozí. Ale kým na obranu komplexu na Kamennom námestí sa spustil poriadny krik medzi architektmi, novinármi aj občanmi, o Mestskej tržnici sa mlčí.
Našťastie, na rozdiel od Tesca-Prioru-MY a hotela Kyjev, ktoré sa chystá zbúrať spoločnosť Lordship, pretože tam chce postaviť iné obchodné centrum, o búraní Mestskej tržnice na Šancovej sa nehovorí. Zatiaľ. Práve toto Matušíkovo dielo však v lukratívnej časti Bratislavy drieme ako zatiaľ nevybuchnutá bomba. Neudržiavané, ošarpané, špinavé, zaujímavé už akurát pre chudobných a najchudobnejších. Kedy sa stane zaujímavým aj pre najbohatších, a natoľko, že sa ho, rovnako ako komplex na Kamennom námestí rozhodnú zbúrať, je možno len otázkou času. Nádejať sa totiž, že si otcovia a matere hlavného mesta Slovenska a iných miest uvedomia jednoduchú myšlienku nášho krajana Jána Oravetza z Kalifornie, ktorá je citovaná aj v reportáži Undergraund na predchádzajúcej strane, teda že „vyčleniť dostatočné peniaze na údržbu je aspoň také dôležité ako niečo postaviť“, je ako stavať vzdušné zámky.
