Matematika ministra financií

Dobre vyzerajúci muž v stredných rokoch s veľmi presvedčivým verbálnym prejavom rozprával o nespravodlivosti vyplývajúcej z odlišnej výšky odvodov živnostníkov a zamestnancov. Tento prejav mal zjavne úmyselný podtón – vyvolať nevraživosť medzi drobnými živnostníkmi a zamestnancami. Zdôrazňoval, že je nespravodlivé, ak živnostník odvedie za rok na odvodoch 1 700 eur, a zamestnanec 5 200 eur. Bol to minister financií Slovenskej republiky.

Už dvadsať rokov som drobný živnostník a na túto problematiku mám celkom opačný názor. Vychádza z jednoduchej matematiky.

Ilustrácia: Ben Heine

Lži

Verím, že pán minister nebral do úvahy svoj zamestnanecký plat a verím, že ani priemerný štatistický plat, ktorý je skreslený práve podobnými platmi, aký ma on. Nižšia stredná vrstva by skákala od radosti, ak by ich hrubý plat dosiahol 1 000 eur. Patrím medzi menej úspešných živnostníkov – zamestnávam iba sám seba – a preto sa považujem za zamestnanca, aj keď nie som takzvaný pracovník na živnosť. Apropo, tento celospoločensky tolerovaný podvod, ktorým zamestnávatelia nútia zamestnancov akože podnikať, nikomu z vlády neprekáža... Celkom samozrejme sa akceptujú aj tzv. dohodári, ktorí pracujú na dohodu o vykonaní práce a ktorou sa, rovnako ako v prípade živnostníkov-zamestnancov obchádza pracovný pomer, aby zamestnávatelia obmedzili platenie odvodov za zamestnancov.

Dohodári

Už desaťročia je v Zákonníku práce uvedené, čo je dohoda o vykonaní práce, a aké podmienky by mala spĺňať. Na jednej strane zákon hovorí o výnimočnosti uzatvárania takýchto dohôd a obmedzuje ich na 350 hodín ročne u jedného zamestnávateľa, ale na strane druhej nie je stanovená maximálna hodinová výška odmeny. Takto sa v zmysle zákona celkom legálne klame, pretože dohodnúť sa možno na akejkoľvek cene za hodinu práce. Aj na takej, že bude zodpovedať výške celoročného platu v bežnom zamestnaneckom pomere. Dohoda o vykonaní práce pritom zakladá pre zamestnanca povinnosť platiť odvod iba 14 percent na verejne zdravotné poistenie. Pravda, iba ak je dobrovoľne nezamestnaný či ak nie je poistený z iného titulu. Ak je poistený z iného titulu, neodvádza vôbec nič. Zamestnávateľ za takúto zmluvu platí iba 0,8 percenta na úrazové poistenie a 0,25 percent na garančné poistenie. Všetci vieme, že sa to dá veľmi jednoducho zneužiť, čiže zamestnávať niekoho na plnohodnotný pracovný pomer, a pritom neodvádzať takmer nijaké odvody. Tripartitní vyjednávači si na to dokonca vymysleli aj terminus technicus – dohodári a celkom (ne)seriózne o tom rokujú.

„Zamestnanie“ na živnosť

Toto je ešte väčší štátom tolerovaný, teda „legálny“ podvod.

Pracovník je svojím zamestnávateľom donútený založiť si živnosť a stáva sa akože zamestnávateľovým partnerom. Zamestnávateľ mu uhrádza spravidla jednu faktúru mesačne, na ktorej sa so zamestnancom dohodne, a v jej výške sú aj náklady spojené s odvodmi takejto pseudo samostatne zárobkovo činnej osoby. A ako partner samostatne zárobkovo činnej osoby sa zamestnávateľ nemusí ďalej starať. O nič. Konkrétne o bezpečnosť práce, preškoľovanie, stravovanie, povinnú zdravotnú starostlivosť, o sociálny fond, dochádzku, pracovné pomôcky, dovolenky, výpovedné lehoty, ročné zúčtovanie dane z príjmu, výkazy, odstupné, nemocenské a vôbec povinnosti vyplývajúce zamestnávateľovi z uzatvorenej pracovnej zmluvy.

A pod takýto vývoj sa podpísalo celé politické spektrum, pretože to nie je problém posledných pár rokov. A všetci dobre vieme, že vlády a ich farebné tričká sa u nás vymieňajú pri kormidle ako špinavá bielizeň.

Photo: Caitlinator

Foto: Caitlinator (upravené)

Jednoduché počty – kto koľko, podľa zákona

Samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO – obrat vyšší ako 3 834,96 eur v roku 2009 – je povinne poistený aj na sociálne poistenie) platí 14 % z vymeriavacieho základu určeného zo základu dane z príjmu súvisiaceho so samostatnou zárobkovou činnosťou z roku 2009 na verejné zdravotné poistenie. Na sociálne poistenie platí 33,15 % z vymeriavacieho základu.

Čo je vymeriavací základ pre SZČO? Na zdravotné poistenie je to podiel základu dane nezníženého o poistné na verejné zdravotné poistenie a koeficientu 2,14 (približne polovica základu dane). Na sociálne poistenie je to polovica základu dane. Ak je SZČO v strate alebo nedosiahne stanovenú výšku je jej vymeriavací základ pre rok 2011 minimálne 3 948.72 za rok. Summa summarum, minimálny odvod do oboch základných zložiek za rok pre SZČO je 47,15 % z 3 948,75 eur, a to je 1 861,84 eur. V tomto prípade minister financií skoro trafil, ak prihliadneme na situáciu, že bral do úvahy rok 2010. Preňho je rozdiel 160 eur iste zanedbateľný, pre mňa bude možno v budúcnosti znamenať jeden a polmesačný dôchodok.

Zamestnanec na základe pracovnej zmluvy. Napríklad minister financií – základný plat ministra slovenskej vlády je asi 3 015 eur mesačne. Na zdravotné poistenie odvádza podľa zákona 4 % a na sociálne poistenie 9,4 %. Jeho odvodová povinnosť teda spolu predstavuje 13,4 % z hrubého príjmu.

Aký príjem by mal zamestnanec odvádzajúci ročne na odvodoch ministrom financií deklarovaných 5 200 eur?

Ak je 5 200 eur 13,4 % z hrubého príjmu, je ročný príjem takéhoto zamestnanca 5 200 : 13,4 x 100 teda je asi 38 806 eur. Mesačne je to asi 3 234 eur. To je viac ako základný plat ministra vlády. Mimochodom – toto je nereálne číslo, pretože maximálna hranica príjmu pre odvod na zdravotné poistenie je 2 233,50 eur mesačne, na nemocenské poistenie 1 116,75 eur mesačne a na sociálne poistenie 2 978 eur mesačne.

Takže buď je minister taký nemožný matematik, alebo vo svojej štvavej reči klamal. Odvod 5 200 eur, ako sme si ukázali, ani teoreticky nemohol odviesť on ani iný zamestnanec. Zamestnanec môže odviesť maximálne 4 118 eur ročne. Presnejšie, mohol by, keby mal mesačný príjem vyšší ako 2 978 eur. A minister zrejme zámerne nepovedal, že odvod za mzdu zamestnanca musí odviesť aj jeho zamestnávateľ, a to vo výške skoro trikrát vyššej ako zamestnanec.

V prípade ministrov je zamestnávateľ štát, teda všetci daňoví poplatníci. Uvedené maximálne vymeriavacie základy tu platia rovnako. Maximálny odvod zamestnanca + zamestnávateľa môže byť približne 4 118 + 11 320 = 15 438 eur za rok. Predpokladám, že vláda nepatrí do kategórie poistencov štátu (nezamestnaní, deti, študenti, dôchodcovia a sociálne odkázaní), za ktorých platí štát nedostatočné odvody na zdravotné poistenie. V prípade vlády je štát plnohodnotný zamestnávateľ, takže daňových poplatníkov stojí ročný základný plat ministra 36 162 eur plus ešte odvody zamestnávateľa 11 320 eur.

Ak minister financií nevie počítať, je spravodlivosť, ktorou sa oháňal, naozaj zvláštna. Ako vidieť, ani on sám nemôže odviesť sumu 5 200 eur ročne.

Jednoduché počty – čo za to, podľa zákona

Napríklad vysokoškolský učiteľ zarobí po 21 rokoch prípravy na povolanie v prvom roku zamestnania mesačne asi 600 až 900 eur hrubého. Z toho odvádza do fondov 13,4 %, čo je asi 120,6 eur, za rok teda 1 447, 2 eur.

SZČO odvedie za rok minimálne 1 861 eur, čo je asi o 400 eur viac ako zamestnanec s približne 1 000-eurovým mesačným platom.

Photo: hartleykelly

Foto: hartleykelly

Aký približný starobný dôchodok týchto poistencov čaká?

Hitom nášho súčasného dôchodkového systému je takzvaný osobný mzdový bod a dôchodková hodnota. Spolu s všeobecným vymeriavacím základom sú hlavnými prvkami výpočtu dôchodkovej dávky.

A teraz príklad fiktívnych dôchodkov, na ktorých výpočet som použil kalkulačku umiestnenú na portáli Sociálnej poisťovne pre prvý pilier dôchodkového poistenia:

Osobný mzdový bod vysokoškolského učiteľa, ktorý by 20 rokov platil horeuvedené odvody, by mal pri odchode do dôchodku v roku 2011 hodnotu asi 1,2089, takže jeho dôchodok by bol asi 231 eur mesačne.

V rovnakej modelovej situácii by mal osobný mzdový bod samostatne zárobkovo činnej osoby platiacej minimálne odvody (ale napriek tomu o 400 eur ročne viac ako vysokoškolský učiteľ) hodnotu 0,4420, upravený na 0,5336, čiže dôchodok tejto samostatne zárobkovo činnej osoby by bol asi 106 eur, čo je o vyše polovicu menej.

Je zvláštne, že živnostník platí viac, a dostane o polovicu menej.

Ani vysokoškolský učiteľ, ani samostatne zárobkovo činná osoba nemajú ružovú perspektívu, ale predsa je medzi nimi istý rozdiel. Ak už samostatne zárobkovo činná osoba nebude môcť vykonávať zárobkovú činnosť, bude pre ňu, pre jej najbližšiu rodinu a samozrejme, predovšetkým pre štát výhodnejšie, ak zomrie.

A tak to bude spravodlivé, všakže pán minister...