Pocta ženy ženám

Marta Moravčíková, fotografie: Alejandro Jars a archív

Dôstojná pocta dámam svetovej vedy... a čoskoro aj mužom-džentlmenom. Ale po poriadku.

Raz si Španielka Margarita Cimadevila na nejakom významnom vedeckom či umeleckom pódiu nepochybne prevezme svetové ocenenie nielen za prínos vede a umeniu. Svet ju azda poctí najmä za inteligentné presadzovanie nevyhnutnosti rovnakého prístupu k oceňovaniu významných ľudských počinov bez ohľadu na to, či sú ich autormi muži, alebo ženy. Táto dáma je profesorkou fyzikálnej chémie a riaditeľkou na High School IES Urbano Lugrís v La Coruñi. Je to pedagogička, vedkyňa a maliarka, ktorej nie je ľahostajný vklad žien do vedy ani postoj (často nielen ignorantský, ale až diskriminačný) spoločnosti k nim. V respíriu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave predstavuje od 6. 11. do 6. 12. 2012 na výstave Ciencia EX AEQUO dvanásť myšlienkovým nábojom i výtvarným rukopisom pozoruhodných olejomalieb. Venovala ich mimoriadnym objavom žien v matematike, fyzike, chémii a biológii ako poctu ženy-vedkyne a výtvarníčky vedkyniam, ktoré svojimi objavmi výrazne prispeli k nášmu poznaniu prírody, no ich autorstvo nebolo dodnes dostatočne ocenené a uznané.

Obrazy Margarity Cimadevily možno vnímať nielen ako poctu vedkyniam, ale aj ako svojské portréty ich objavov. Táto umelkyňa pritom nezužuje svoju pozornosť iba na významné, hoci neveľmi vyzdvihované ženy. Už teraz chystá výstavu Ciencia & Avantgarda, ktorou zloží hold aj mužom uznávajúcim inteligenciu svojich kolegýň natoľko, že s nimi napriek odporu spoločnosti voči ženám-vedkyniam spolupracovali ako so seberovnými. O tom, že sa to vypláca, svedčí príklad rodákov z Prahy, Carla a Gerty Coriovcov, ktorí sa roku 1922 vysťahovali do USA. Gertin manžel nedbal na varovania amerických kolegov, že by mu spolupráca so ženou, aj keď je to manželka, mohla brániť v kariérnom raste. A dobre urobil. Gerty Theresa Cori dostala roku 1947 za objav funkcie hormónov predného laloku hypofýzy pri metabolizme cukrov ako tretia žena na svete (po Márii Curie-Sklodovskej a Irene Curie) Nobelovu cenu. A spolu s ňou ju dostali aj Carl Ferdinand Cori a fyziológ Bernardo Houssay.

Zapisovať do povedomia sveta takýchto ľudí aj prostredníctvom umenia je tiež počin hodný ocenenia. Margarita Cimadevila, ktorá výstavou svojho umenia poctila najstaršiu a najvýznamnejšiu slovenskú univerzitu sa ho raz azda dočká tiež.

Rakúska fyzička LISE MEITNER (1878 – 1968) urobila výpočty vedúce k objavu jadrovej štiepnej reakcie. O. Hahn ocenený za to Nobelovou cenou za fyziku ju však ako spoluautorku ignoroval. Nobelovský výbor chybu čiastočne odčinil roku 1966, keď Hahn, Meitnerová a Strassman dostali medailu E. Fermiho a chemický prvok s číslom 109 sa od roku 1997 volá meitnerium.

Nemecká chemička IDA TACKE (1896 – 1978) objavila spolu s manželom prvok rénium predpovedaný Mendelejevom a avizovala možnosť jadrového štiepenia ťažkých prvkov. Tri razy ju nominovali na Nobelovu cenu, ale nikdy ju nedostala.

Americká astronómka ANNIE CANNON (1863 – 1941) vypracovala tzv. harvardský systém na klasifikáciu spektrálnych typov hviezd, ktorý bol roku 1910 prijatý ako štandard Medzinárodnej astronomickej únie.

Anglická astronómka CECILIA PAYNE (1900 – 1979) prišla v roku 1925 teóriou, podľa ktorej sú hviezdy zložené najmä z vodíka a hélia. Jej súčasníci ju štyri roky ignorovali, kým ju jeden z nich nepotvrdil...

Americká fyzička CHIEN-SHIUNG WU (1912 – 1997) roku 1957 ako jediná na svete experimentálne dokázala, že v mikrosvete príroda rozlišuje medzi pravým a ľavým (tzv. no conservation of parity), Nobelovu cenu za fyziku v roku 1957 dostali vedci, ktorí tento jav zdôvodnili iba teoreticky.

Francúzskej chemičke, fyzičke a biologičke MARGUERITE PEREY (1909 – 1975) sa v roku 1939 podarilo objaviť prvok s atómovým číslom 87 nazvaný na počesť Francúzska francium.

Nemecká matematička EMMY NOETHER (1882 – 1935) uznávaná a oceňovaná súčasníkmi v matematickej komunite pracovala napriek tomu za nízku mzdu a prevažná časť jej výsledkov sa zjavila v publikáciách autorizovaných jej kolegami a žiakmi.

Anglická biochemička ROSALINDA FRANKLIN (1920 – 1958) nafotila začiatkom 50. rokov 20. st. povestnú röntgenovú snímku č. 51, ktorá potvrdzovala dvojzávitnicovú štruktúru dezoxyribonukleovej kyseliny. Udelenie Nobelovej ceny za objav štruktúry DNA bez zmienky o jej príspevku preto vedecká obec často spochybňovala.

Americká genetička NETTIE STEVENS (1861 – 1912) objavila v roku 1905, že chromozómy X, Y sú kľúčové pre určenie pohlavia. Takmer súčasne ten istý objav publikoval renomovaný genetik. Rovnako ako v tomto prípade, musela sa často vyrovnávať s tendenciou odsúvať ju na „druhé“ miesto a bagatelizovať jej prínos pre genetiku.

Írska astrofyzička JOCELYN BELL BURNELL (*1943) objavila počas práce na doktorskej dizertácii pulzary. Za tento objav však dostal v roku 1974 Nobelovu cenu jej školiteľ a pri odovzdávaní ceny jej meno vôbec nezaznelo. Napriek tomu nie, že ruský astrofyzik J. Šklovskij ju už roku 1970 na valnom zhromaždení Medzinárodnej astronomickej únie verejne ocenil konštatovaním, že urobila najväčší astronomický objav 20. storočia.

Výskum americkej astronómky HENRIETTY LEAVITT (1861 – 1921) bol fundamentálnym príspevkom k určeniu vzdialeností medzi galaxiami a k stanoveniu rozmerov vesmíru. Až po smrti ju ocenili nomináciou na Nobelovu cenu.

Dánska seizmologička INGE LEHMANN (1888 – 1993) objavila roku1936 existenciu vnútorného jadra Zeme a v roku 1945 oblasť, kde sa skupenstvo jadra mení z tuhého na kvapalné.

Pocta Slovenským vedkyniam

Prvá slovenská botanička IZABELA TEXTORISOVÁ (1866 – 1949) patrí k prvým dámam slovenskej vedy, ale aj ženám, ktoré majú priamu väzbu na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Aj preto sa ocitla na jednom z informačných panelov na výstave obrazov Margarity Cimadevily. Izabela Textorisová síce chodila do školy iba päť rokov a živila sa ako poštárka, ale zároveň sa stala aj prvou slovenskou botaničkou. Významnou botaničkou. Jej rozsiahly herbár uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave sa na vedecké a pedagogické účely využíva aj teraz. Táto nevšedná žena objavila vďaka svojmu samovzdelávaniu a usilovnému výskumu nielen plesnivec alpínsky, ale roku 1893 aj neznámy bodliak neskôr pomenovaný podľa nej, Carduus Textorianus. Venovala sa však aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, aktívne sa zapájala do kultúrneho a národného diania a kontaktovala sa s mnohými slovenskými vzdelancami, najmä spisovateľmi.

Slovenská astronómka a fyzička ĽUDMILA PAJDUŠÁKOVÁ (1916 – 1979), absolventka reálneho gymnázia v Kláštore pod Znievom patrí k najvýznamnejším ženám, ktoré sa výrazne presadili v slovenskej vede. Znovuobjavením periodickej kométy a objavom piatich nových komét i atlasmi hviezdnej oblohy preslávila Slovensko po celom svete. Po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK sa stala riaditeľku Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied v Tatranskej Lomnici a zaslúžila sa o zapojenie ústavu do programu Interkozmos. Pričinila sa aj o zavedenie pozorovania a určovania polôh asteroidov, bola nadšenou propagátorkou a popularizátorkou astronómie, podieľala sa na zakladaní ľudových hvezdární i vzniku odborného časopisu Kozmos.

P. S.

Univerzita Komenského a jej prírodovedecká fakulta pripravila výstavu pod gesciou prof. Ivana Černušáka v spolupráci s veľvyslanectvom Španielskeho kráľovstva v SR. Pridalo sa aj Centrum rodových štúdií na Filozofickej fakulte UK a High School Urbano Lugrís, Xunta de Galicia v Coruñi.

Zdroje: M. Cimadevila, I. Černušák: Ciencia ex Aequo (katalóg), internet