Pôvodne vyšlo v časopise Leopoldov 3/2013 v rubrike Včera, dnes a zajtra

Čomu a komu sme odzvonili?

Keď sa písal rok 1989, mal som tridsaťdva rokov, bol som otec troch detí, človek bez veľkých ambícií, s neveľkými túžbami, možno povedať – tuctový občan vtedajšieho Československa. Tak ako všetci tuctoví občania, bol som aj ja zapojený do budovania socialistického zajtrajška a ako každý mladý človek aj ja som bol citlivý a v mnohom nespokojný s dianím okolo nás. Bol som tak trochu aj rebelant: keď som chcel vystúpiť z ROH (vtedajšie jediné a povinné Revolučné odborové hnutie) pretože som doň dobrovoľne nikdy nevstúpil, ale bol som doň – tak ako vtedy takmer všetci – „vstúpený“.

Ako osvetový pracovník (no tabuľkovo robotník) som bol zaujímavý pre podnikovú organizáciu KSČ, a preto sa za mnou v roku 1987 vybral jej predseda na prvé aj posledné pytačky. Odmietol som a prejudikoval, že červená knižka bude mať čoskoro funkciu biľagu, ktorého sa, len čo príde vhodný čas, bude chcieť väčšina jej držiteľov okamžite zbaviť.

Bol to paradox, pretože som patril k ľuďom, ktorí verili, že systém, ktorý mi dal krásne bezstarostné detstvo, umožnil mne, chudobnému, primerané vzdelanie, a v ktorom som neváhal splodiť tri deti, je schopný obrody. Vtedajšiemu predsedovi podnikovej partaje slúži ku cti, že moje gesto, ku ktorému sa neodhodlali mnohí s opačným, onen systém zatracujúcim názorom, zostalo bez následkov.

Foto: Bohman 1

Foto: Bohman 1

Kľúčové momenty

Prišiel ďalší november v poradí, ktorému sme sa začali oficiálne klaňať. Prevrat bol v plnom prúde, keď som sa ocitol v Bratislave. Dav so štrngajúcimi kľúčmi sa valil Štúrovou ulicou k Námestiu SNP. Ja som sa predieral opačným smerom, k Starému mostu (vtedy sa volal Most Červenej armády), a „ísť proti všetkým“ nebol príjemný pocit. Lenže ja som mal na tom opačnom konci prácu. Navyše som vonkoncom nemal chuť vytvárať koridory a počúvať reči adresované práve sa prebudivšiemu národu, ktorého sa zakrátko beztak – tak ako včera, dnes ani zajtra – nikto na názor pýtať nebude.

Tak ako bolo vtedy mne nepríjemné kráčať proti „revolučnému davu“, hoci som išiel za povinnosťami, je v súčasnej spoločenskej klíme mimoriadne nepríjemné (a ošemetné) poukazovať na niektoré pozitíva socializmu. Vo všeobecnosti platí, že obhajovať režim, ktorý sme kľúčmi poslali do minulosti, je spoločensky neprípustné, ba až nebezpečné. Naozaj sme ho však poslali do minulosti? Nepoznám nikoho, kto by sa k odzváňaniu minulému režimu priznal. Naopak, ako sa zdá, vtedy predsa kľúče nikto nemal. Žeby preto, lebo nebolo čo zamykať, keďže bolo všetko spoločné, azda aj ženy, ako si s hrôzou predstavovali paničky v tom „lepšom“ svete? Ta či onak, ukázalo sa, že postavenie červenej knižky som prejudikoval presne.

Skúsme chvíľu porovnávať

Kvílenie sirény na ceste alebo v meste nechá, bez ohľadu na režim, málokoho úplne ľahostajným. Ak ide sanitka alebo hasiči, väčšinou sa nás zmocní súcit s nešťastím iných a pocit, že raz, v čase núdze, prinesie možno ohľaduplnosť ostatných záchranu aj nám. Kedysi bolo sanitiek málo, a či to boli staré barborky alebo priestrannejšie tisícdvestotrojky, hoci neboli moderné, aj vtedy brázdili cesty s osádkou odhodlanou zachraňovať životy.

Sirény však ani vtedy nesprevádzali len jazdy záchranárov či hasičov. Občas sa na ceste objavila uháňajúca kolóna sprevádzaná zavýjajúcimi autami verejnej bezpečnosti. To sa prevážali nadľudia – stranícki a štátni papaláši rôznych úrovní, prípadne návštevy súdruhov spriatelených bratských krajín. Vozili sa po družstvách, závodoch, ktorými sa dalo chváliť, niečo pozreli, porokovali a, samozrejme, pojedli a popili, potom hups do tatroviek a hlava-nehlava zase domov. Viem to, pretože som s nimi ako fotograf osvetového strediska chodil a dokumentoval priebeh takýchto akcií. Mali to radi – záblesky fotoaparátov dotvárali kulisu veľkoleposti a dôležitosti, album z priebehu návštevy vložený do rúk odlietajúcim súdruhom patril k samozrejmosti.

Čo a kto sa zmenil?

Ako je to s papalášmi dnes, neviem, ale nemyslím si, že nejako dramaticky odlišne. Akurát fotografi nemusia vďaka technickému pokroku, prichádzajúcemu najmä z kapitalistického sveta, vyvolávať negatívy počas jazdy v roztrepanom žigulíku, aby stihli odlet lietadla. Ale aj my, slúžiaci vtedajšej elite, sme potrebovali spoľahlivosť, aby sme obhájili pozíciu svojho pracovného miesta a museli sme si zabezpečiť fotoaparáty zo „zahnívajúceho“ západu.

Foto: Benjamin Ellis

Foto: Benjamin Ellis

Dnes však, zdá sa, pribudla nová skupina „nadľudí“, o ktorých húkačky na autách, konkrétne v Leopoldove, dávajú vedieť pravidelne niekoľkokrát za deň. Fotografov však potrebujú iba na začiatku istého životného obdobia – keď ich fotia do kartotéky: z en face aj z oboch profilov...

Vždy, keď si neveľká kolóna hulákajúcich policajných vozidiel nevedno s koľkými vyšetrovanými bezohľadne kliesni cestu hustou premávkou, spomeniem si na stupídne filmy, ktorými nás masírujú televízne stanice. Civilné autá vytlačia dobreže nie do priekopy, aby jedného alebo dvoch pasažierov čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie dopravili k pánom vyšetrovateľom, k súdu alebo neviem ku komu. Tam napríklad podajú vyšetrovaní námietku pre zaujatosť a ide sa (zasa so zapnutými húkačkami) naspäť, aby stihli stravu, a tak dookola. A v reáli som bol svedkom toho, že záchranná služba náhliaca sa k niekomu, komu išlo možno o život, musela napriek svojej zapnutej siréne oprávňujúcej na prednosť v jazde zastaviť, aby umožnila prechod onej kolóny, v ktorej v tej chvíli nikomu o život nešlo.

Z hľadiska predpisov to tak asi má byť a zrejme to má oporu aj v zákone, ale nie je takáto prax a zákony nápadne podobná praxi a zákonom z „odzvonenej“ minulosti? A čím sa líšia naše postoje od postojov z tamtých čias? Pohromžíme, pomudrujeme si pri pive a skonštatujeme, že tak to bolo včera, je dnes a bude aj zajtra...