 |
A ty, advent, vôbec nie si najmenší
Zlata Matláková
Voda v bielych vlniačikoch
podstupuje cestu nadol,
nič ju neobmedzuje,
sneží.
Žena s dieťaťom uprostred seba
to vidí,
zostáva pri okne.
Možno si otvorí agnuštek so svätou tmou,
alebo rozoberie hudbu,
až sa bude zdať,
že melódia vniká do slov.
Možno odbočí k stolu,
prizrie sa lesku sklenej misky,
spozná úsmev,
tak ho dokončí.
A možno sa bude opäť pýtať:
- Mám jednu dušu naviac,
alebo tú svoju
na dve polovice rozdelenú?
|
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.
Webová chvíľka poézie. — 12. 12. 2013
Nažiť dosť odvahy, aby básnik to, čo z neho vyviera, nemaskoval veršami až do nezrozumiteľnosti, sa niektorým nepodarí celý život. Zlata Matláková si odvahu demaskovať to, čo túži byť odkryté, no neodkrýva sa ľahko, nenažila jednoducho.
Zlata Matláková žije poéziou a s ňou od malička. Najprv ju fascinovali verše v učebniciach a časopisoch. Dvanásťročnej sa jej dotkli básne Charlesa Baudelaira. V hudobnej škole v Modre sa ona dotkla poézie prostredníctvom textu Vinca Šikulu, ktorý tam vtedy učil, napísal jej ho do pamätníka a zhováral sa s ňou o pravdivosti v literárnom texte.
Poéziu som písala stále, možno preto, lebo keď sme sa presťahovali, chýbal mi niekto blízky, komu by som mohla povedať svoje tajomstvá.“ Že práve s blízkymi sa o svoje tajomstvá a ťarchy deliť nemáme, aby sa vzájomná blízkosť nezačala meniť na odcudzenie, Zlatica nevedela. A možno bude takého poznania aj ďalej ušetrená.