Dnes si už ani nepamätám pre koľkých vojakov som na vojenčine premietal sovietsky strihový dokument Obyčajný fašizmus. Myslel som si, že to bude klasická, vyše dvojhodinová nuda. Nevedel som si predstaviť, že sa niekto bude dívať na taký dlhý dokumentárny film. Určite som nebol sám, kto sa vtedy mýlil...
Jána Čomaja vynáša na reportérsky olymp hlboké, no nie nadhľadu zbavené zaujatie, profesionálna práca s faktami a kompozíciou, neúnavné hľadanie informácií, objavovanie súvislostí, nečiernobiele videnie pri presahu do súčasnosti, hold výnimočným slovenským osobnostiam, ale aj tým najobyčajnejším ľuďom. Reportáže Eugena Gindla sú najmä príbehmi udalostí, javov či faktov a práve vládnucich pomerov. Na ich aktérov, často bezmenných (takže sa s nimi poľahky stotožní hociktorý čitateľ), hľadí optikou „zvonka dovnútra“. Nie však povrchne.
Pred pár rokmi sa dve mimovládne ženské organizácie sa rozhodli v Bratislave osláviť MDŽ ako pripomienku dlhodobého úsilia žien o rovnoprávnosť v spoločnosti. Správa o tom obligátne pripomína, že 8. marec bol u nás v minulom režime príznačný povinnými podnikovými oslavami, na ktorých ženy dostali obligátne klince (rozumej kvety) a uteráky. A že sa stal nástrojom režimovej propagandy, lebo sa oslavovalo preto, aby ženy získali pocit, že režimu na nich záleží a sú jeho súčasťou. Zvláštne, ja som vždy mala pocit, že MDŽ sa oslavovalo kvôli mužom. Aby získali pocit, že im na ženách záleží.
Keď som ešte ako mladá novinárka robila ako rozhovor s Karlom Gottom, spýtala som sa ho okrem iného, či môžu v povolaní, ako je jeho, nastať chvíle, keď sa cíti sám a ak áno, do akej miery a ako sa naučil s takým pocitom vyrovnávať. Jeho vtedajšia odpoveď je aktuálna aj po mnohých rokoch:
A kto vám povedal, že som sám?
Nedal som sa pohltiť udalosťami ani politickými stranami. V ľudskom mravenisku som sa vždy dobre cítil, v dave nie. Človek môže zostať samým sebou medzi množstvom zhromaždeného ľudu a nemusí sa cítiť osamotený, keď je sám.
V Leopoldove je v kalendári mestských podujatí roky zakotvené stavanie mája. Vlani sa náš „májový mechanizmus“ vyčíňaním vetra polámal, ale našťastie nikto neutrpel zranenie. Mohla ho však utrpieť tradícia – ak by nás to bolo od ďalšieho stavania májov odradilo. To sa však nestalo.
Keď som 11. apríla 2015 vo svojej knižnici mimovoľne, len tak, siahla po Braňovom Slovníku slovenského slangu, povedala som si, že sa možno o týždeň stretneme na vyhodnotení ankety Kniha roka. Netušila som, že ho v tú sobotu zastihla tá, ktorej sa hovorí zubatá. Na jeho knihy však siahnuť nemôže. A vďaka archívom a webu možno nesiahne ani na jeho dávny rozhovor o jazyku.