Kedysi im patril istý druh vážnosti, možno až úcty, zaručene však rešpektu. Teda aspoň niektorým. V súčasnosti sa rešpekt, aký im (aspoň niektorým) prináležal, prepadol do zabudnutia, rovnako, ako sa prepadol rešpekt k ich večným súpútnikom učiteľom...
Slabá agentka, silný antiamerikanizmus
O tom ako proamerikanizmus vytvára antiamerikanizmus si môžete prečítať na Slove.
Prišiel deň rozlúčky s najstarším synom. Celá rodina vyprevádzala vojaka. Všetci mali v očiach slzy. No len Katka plakala usedavo, ako by jej vytŕhali srdce z hrude. Večer, keď už všetci spali, stiekla zo sĺz znova. Lebo na slová najstaršieho syna sa bez sĺz myslieť nedalo:
„Dovidenia, mama, dávaj mi pozor na otca.“
To mama povedal prvý raz.
Blíži sa nielen Medzinárodný deň detí, ale aj záver školského roka. To pripomína časy, keď sa za celoročnú žiacku či študentskú prácu patrilo pridať deťom k vysvedčeniu knihu.
Kráčam po mäkkom chodníku medzi odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková: Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).
„Čo je to tu za krik?“
„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“
Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“
„No asi nie,“ ja na to.
„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“
Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...
Keď som kedysi dávno letela na služobnú cestu do Zimbabwe, letela so mnou aj Smrt krásných srnců. Bola som totiž presvedčená, že lietadlo sa určite zrúti a ja som ju v tej chvíli chcela mať pri sebe. Lietadlo sa nezrútilo, ale ja mám Smrt krásných srnců a všetky ostatné Pavlove knihy, ktoré vnímam ako literárne šperky, stále pri sebe. Lebo veď – život sa môže zrútiť aj na pevnej zemi.
Oneskorená reportáž Prvý jarný deň vás vráti do obdobia, keď ešte boli reportáže skvostným čítaním a parádnou literatúrou. Teda - niektoré a od niektorých autorov. Jej autor Peter Holka patril a patrí k tým niektorým - výnimočným. Jeho texty, a osobitne reportáž uverejnená na noveslovo.eu, pôsobia ako živá voda.