logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Črta o obyčajných ľuďoch
Prvý raz vysielané v Československom rozhlase Bratislava roku 1984.

Úryvok zo života

Marta Moravčíková
Foto: archív

Boli časy, keď sa u nás dvere nezatvárali od návštev. Mali sme dve izby a veľkú kuchyňu, v ktorej sa predovšetkým varilo, pralo, umývali riady a pred Vianocami piekli oblátky. Tie mi zišli na um vždy, keď som si musela uvedomiť maminu predčasne zvráskavenú tvár, drobné, žilkované ruky vysušené starosťami o domácnosť.

Ani sa mi veriť nechcelo, že mama si kedysi pravidelne lakovala nechty. Pamätám sa len, že to robievala iným. Sama si už nikdy manikúru nerobila. Nemala náladu, čas, či čo. Aj veci si kupovala len najnevyhnutnejšie. Tvrdila, že obliekanie ju prestalo baviť, odkedy pribrala.

Bola ako guľôčka, to je fakt, ale neprišla o postavu. Malá, drobná, ale so svižnými nohami, ktoré ani vekom nestratili na kráse, prešedivených, kedysi lesklých, potom len hustých vlasov, čo jej večne padali do čela, tak si ich pridŕžala kadečím – najčastejšie okuliarmi. Len zriedkavo jej bolo v zime vidieť na hlave čiapku alebo šatku; podľa toho, čo sa práve nosilo. Z pančúch najradšej nosila tenučké podkolienky, aj v treskúcich mrazoch, a potom si pri kachliach dlho zohrievala do červena vyštípané kolená.

Úsmev

Úsmev mohli mame závidieť aj filmové hviezdy. Odhaľoval nádherné zuby, zdravé a mocné ako vejáriky zo slonoviny. Smiala sa vždy zvonivo, bez ostychu. A smiech jej zostal zapísaný aj vo vráskach ako jediný mejkap. Bolo sa v jej živote z čoho smiať aj z čoho zvráskavieť. Keď ju zamladi volali kvet z Havaja, nemala ešte ani vankúšiky, ani šediny, ani vrásky.

Ale ani deti.

Bola krásna, žiaduca, veselá, hoci príležitostí na bezstarostnosť bolo v čase jej mladosti málo.

Za kaderníčku sa vyučila ešte za prvej republiky, a pri tomto remesle ju zastihol aj slovenský štát. A keď definitívne odzvonilo povinnosti ondulovať s poníženým rukybozkávaním trebárs aj zavšivavené hlavy malomestských paničiek, narodila som sa ja. Paničky začali česať iné slečny, ibaže teraz si už mohli dovoliť poslať ich, ak bolo treba, dať sa najskôr odvšivaviť.

Časy sa zmenili.

A meniť sa začali aj frizúry.

Mama tiež.

Zamestnaná bola iba dovtedy, kým som sa nenarodila ja. Alebo dokonca len do sobáša? Neviem. Jednoducho – otec chcel, aby vychovávala deti. Mama ho milovala, tak poslúchla. Aj keď brat sa narodil takmer o desaťročie neskôr ako ja. A tak sa u nás žilo z jedného platu. Železničiarskeho. A to v čase, keď robiť pri železnici už dávno neznamenalo nijaký honor. Otcovi (a mame tobôž) to však neprekážalo.

Otec bol muž silne prešedivený (vlastne vôbec neviem, akú mal pôvodne farbu vlasov – čo mi pamäť siaha, boli vlastne sivastoneurčité, jemné ako páper), nie veľmi vysoký, zavalitý nezdravou tučnotou z nepravidelnej stravy a spánku, chlap neobyčajne bielej pokožky, zádumčivého pohľadu, oči mierne vystúpené, večne kamsi zahľadené, tiché.

Ale kričať vedel náramne. Nech si len noviny alebo papiere nenašiel, kde ich práve hľadal. V dome hneď začala búrka. Nahromžil na všetkých – kompletne – aj na návštevu, ak práve u nás nejaká bola.

Mama sa s ním nevadila. Nikdy.

Len vtedy začala chodiť ako tôňa. Rýchlo a nečujne. Aj sa pri tom zavše uškŕňala.

A otec sa zasa po takých výbuchoch nádherne hanbil. Lebo noviny, papiere, šachy, či čo už hľadal našiel vždy presne tam, kam ich bol sám odložil. Keď to zistil (a že to zistí, vedeli sme hneď, ako sa rozkričal), hanbil sa pokorne a bol nesvoj. Zvyčajne potom dlho a sústredene pracoval na svojej šachovej agende.

Reč v takých chvíľach načínal akoby nič, celkom skraja, veľkou okľukou. A udobroval sa, až keď už boli s mamou v reči a bolo na betón jasné, že ho neodmietne. Vtedy sa rád bozkával, všetkým svoju lásku k mame vystavujúc na obdiv. Pri jeho ťažkej, akoby ubolenej chôdzi bolo zábavné, keď v papučiach, celý sa natriasajúc, bežal za ňou až na dvor, aby jej vylepil cmúľavú pusu.

* * *

Mama bola výborná kuchárka a skvostne piekla. Vyvárala nám, a ak bolo treba aj iným, kým sporák stačil. A keď už nestačil, aj tak musel ešte slúžiť, lebo variť na niečom bolo treba a z jedného platu sa nový hneď tak kúpiť nedá.

Jeden plat prestal stačiť na kadečo, tak naši raz predsa začali uvažovať, kde mamu zamestnať. Blížila sa moja maturita, prijímačky na vysokú, čo ak ma vezmú? Treba niečo robiť. A tak mama začala piecť oblátky pre Jednotu.

S príchodom prvých chladnejších dní sa u nás v tom čase začali vŕšiť debničky z najrozličnejšej zeleniny a ovocia. Vystielali sme ich jemným bielym papierom a ukladali do nich spočiatku nie veľmi úhľadné balíčky dobroty, ktorá je v našich zemepisných šírkach súčasťou vianočných obradov. Ukladali sme ich s otcom a bratom, kým mama rozrábala cesto, sedela za mašinou v obláčikoch sladkastej pary a vyrábala tenké ilúzie pokoja a mieru.

My sme sa medzitým potkýnali jeden o druhého, behali s ceruzkami a zapisovali množstvo uložených balíčkov. Najstrašnejšie bolo, že sme si nikdy neboli istí, koľko sme ich tam vlastne dali. Spočiatku to bolo smiešne a aj celkom lichotivé, že sa aj môj matematicky nadaný predok pomýli, ale neskôr sme z toho rátania boli všetci zúfalí. A keby len z neho!

Oplatky

Veľa našich dní a nocí napĺňalo miesenie a rozrábanie cesta, ktoré nesmelo byť priveľmi husté ani riedke, bolo ho treba ustavične prilievať do misky vedľa stroja, odtiaľ po lyžičkách na malú platničku s vygravírovaným jedličkovým vzorom. Naliať, opatrne pritlačiť hornou platničkou, počkať, kým vyfučí para a dlhým nožom hneď po otvorení zobrať, položiť na kôpku... A znova – navoskovať, nabrať, naliať, pritlačiť...

Tisíc kusov denne. Niekoľkonásobne viac pomocných pohybov. Jednotvárnych a mučivých.

Pred očami budík. Podarí sa stovka za hodinu?

Ale to už bolo neskôr, keď pribudol ďalší stroj. Mama sedela uprostred ako kráľovná a všetci jej známi jej závideli ľahkú robotu.

– Veď to nič nie je. Sedíš si, môžeš pri tom počúvať rádio a zarobíš veľa peňazí.

Veľa peňazí... To boli jedny šaty pre mňa, jedny pre mamu, pekná spodná bielizeň, pre otca zimník a raz dokonca aj hodinky, nové oblečenie a nejaké hračky pre brata.

Zvyšok zhltli Vianoce a dlhy.

A ešte úplatky, ktoré vtedajší organizátori celého podujatia vraj komusi dávali, aby sme mohli piecť aj o rok. Za každý kus sme platili dva haliere. Vraj... A pre ne, pre ich povinné odvádzanie klíčila vo mne nenávisť. Pre tých „veľa peňazí“, kvôli ktorým si mnohí o mamu obtierali jazyky, že nevie gazdovať, lebo sme z toľkého zárobku nenahonobili nič, čo by podľa ich mienky stálo za to.

Pravda o tom, ako som jej po nociach masírovala boľavý stuhnutý chrbát, nevedeli nič. Ani o tom, s akým ťažkým srdcom si sadala za stroj, keď už nekonečné, mechanické pohyby išli do desaťtisícov a začali sa jej už vkrádať aj do snov.

Otcovi vtedy zistili cukrovku.

Do kuchyne pribudla váha a stála tam odvtedy ako nový kus nábytku. Pred obedom to u nás vyzeralo ako v samoobslužnej jedálni. Všetko sa vážilo – vrátane tanierov. Kým si mama zvykla. Bez váhy sa nezaobišla ani dlho potom, čo už mala otcove diétne dávky v oku. Len aby mal opäť toľko kíl, ako keď bol ešte zdravý. Aj my sme preto maškrty chodievali zjesť vždy niekde bokom, aby mu na ne neprišla chuť.

No zavše neodolal. To vtedy, keď v záhrade začalo dozrievať ovocie. Najviac bývalo marhúľ a hrozna, ktoré mu diéta zakazovala najprísnejšie. Tak z nich štipkal tajne. No po čase sme nemali srdce vyháňať ho stade. Tým skôr, že sa do záhrady musel chtiac-nechtiac ustávať niekoľko ráz za deň. Ono miesto, ako sa zvykne vznešene hovorievať záchodu, sme totiž mali v pravom zmysle slova klasické. Postavil ho zároveň s domom ešte môj dedo, tesár. Modernejší, spolu s kúpeľňou bol zatiaľ iba v našich predstavách.

Postupne sme si na otcovu cukrovku zvykli. Býval teraz trochu viac doma, lebo lekár mu zakázal nočné, chvíľku bol pre nás namiesto cukru šlágrom sacharín a predbežne nám všetkým k šťastiu stačilo, že sa to všetko zaobišlo bez injekcií.

Začas išlo všetko po starom. Po večeroch k nám síce ľudí chodievalo pomenej, lebo sa im už nedalo venovať ako dovtedy, zato cez deň sa podchvíľou niekto zastavil. To na kus reči, to ochutnať, čo mama napiekla alebo sa len tak spýtať, či nám dačo netreba.

Najviac k nám vtedy chodievala Pavlínka.

Pavlínka a Hajdenovci žili hneď oproti. Videli sme si do okien, a keď v Hajdenovskej rodine vydávali dcéry, alebo ženili synov, boli to pohľady plné bujarého veselia. Taký bol zvyk – pri poriadnej svadbe nezatvárať ani nezastierať okná, aby sa veselosti ušlo aj susedom. A ešte sa patrilo vyjsť z času na čas na priedomie a počastovať zvedavcov, ktorí naťahovali krky, len aby zbadali čo najviac a mohli ešte dni a týždne rozprávať: čo mal kto na sebe, koľko a akých bolo chodov, aká bola nevesta a či sa ženích opil veľmi, alebo len ako sa patrí. V takých popoludniach a nociach sa ani najctihodnejšie dámy neostýchali stavať sa na špičky, ba podaktoré si aj stoličky alebo šamlíky doniesli, len aby dočiahli, len aby im, preboha, nič neušlo.

Ulica, to bola najskúmanejšia, najpretŕčanejšia, ale aj najuzavretejšia, večne pod prísnym drobnohľadom gazdín pretriasaná, tajomná a príťažlivá trinásta komnata, ktorú sa denne žiadalo odomykať. Vedela predsa bezpečne o každom šustnutí. Nič jej neušlo. Ľudia takí, onakí, dobrí aj zlí.

Taký bol a vari aj je poriadok sveta v meste, kde si ľudia vidia do hrncov, taký bol poriadok našej ulice. Sotva čo odpustila a neodpustiť vedela s poriadnym hrmotom, no keď zasa ocenila, hoci aj pošušky, pekne potme a pod perinou, ako býva v našich končinách zvykom, zachovala si človeka vo vážnosti nadlho. Dokonca aj vtedy, ak nebolo prečo.

Ale svadby u Hajdenovcov, to už bolo niečo na ocenenie. Tým skôr, že bývali často, lebo detí mali neúrekom. Aj preto sa asi nasťahovali do najväčšieho, dokonca poschodového domu v našej ulici.

Kúpili ho aj s podnájomníkmi a dodnes neviem, ako sa im s nimi podarilo dohodnúť o vysťahovaní. Odišli však čoskoro všetci. Vlastne nie celkom, lebo s Pavlínkou sa nič nestalo. A iste nie iba preto, že dom kedysi staval jej brat. Ona už raz bola taká – vrástla všade, kam prišla, akoby tam bola od vekov. Ako vŕbový prútik, ktorý sa ujme hocikde, ak má dosť vlahy. Nevysoká, šťúpla, v puberte sme ju prerástli všetky decká z ulice. Zato bola šľachovitá, s mocnými rukami, vysokým, odvážne klenutým čelom, zanovitými, na úzko stisnutými, no usmievavými perami, veselých, zavše až bláznivo šibalských, neobyčajne pekných ligotavohnedých očí. A život v nej vykoval chlapsky tvrdú náturu so všetkým, čo k tomu patrí.

Ak práve niečo nemajstrovala, najčastejšie sa ju dalo zastihnúť pri čítaní. V izbietke ako dlaň, vždy vzorne upratanej, s posteľou, čo mala vysoké čelá a len o málo nižšie nastlané periny, nad ňou obraz dedinskej izby. V záhlaví pod oknom bol nočný stolík s lampou, cigaretami a knihou, v pravom uhle stála pod oknom kanapa. Často si na nej hovievala mačka, ak sa náhodou neprešmykla vedľa do komôrky, kde si Pavlínka varievala. V ľavom rohu miestnosti stál namiesto kachieľ maličký šporáčik (aby v zime ušetrila) a opodiaľ, na celej ľavej stene obrovská skriňa so zrkadlom uprostred. Nenápadný luster sa hompáľal presne nad okrúhlym stolom so štyrmi stoličkami.

To bolo všetko.

Viac jej ani nebolo treba. Naučená bola žiť skromne. A múdro. Vždy s knihou či robotou v ruke, aj keď už bola na penzii. Zašla zavše ráno s gazdinou do vinohradu, pomohla jej navariť či deti opatriť, veď v takej veľkej rodine sa vždy nejaká robota našla, a večerami sedávala s domácimi pri žolíkoch, očku, mariáši – čo im práve zachutilo. Sedela, pofajčievala a rozprávala donekonečna sa opakujúce historky zväčša tým istým, vždy rovnako zvedavým poslucháčom. Dokázali ju aj stýkrát sledovať zanietene a pozorne, akoby jej príbehy počúvali prvý raz.

Nebolo dňa, čo by sa Pavlínka nebola ohlásila aj u nás. Posedela pri káve, nohu cez nohu, ruku s cigaretou zakvačenú lakťom v dlani a rozprávala. Keď mama začala piecť oblátky, prichádzala pravidelnejšie a nebolo dňa, čo by nepomohla. Tu cesto zarobiť, na obed postaviť, kuchyňu pozametať. No najviac plašiť jednotvárnu samotu.

Menej ako iní chodila v tom čase len zo zvedavosti a snahy dopočítať sa tisícov, čo mama zarobila. Rátala oblátky, ukladala ich do balíkov a vedela azda viac ako ostatní, že tie chrumkavé potvory chutia sladko len tým, čo ich nepečú.

Súrodenci

S Pavlínkou sme začali chodievať aj do hája. Opriadla nám ho legendami, ukázala nám, kde sa kedysi, vraj celkom zaručene zdržiaval povestný jašter, naučila nás rozoznať plávku od muchotrávky, drinku od trnky, zaviedla nás na miesta, kde rástli mišpule. Len strachu z myší a žiab sa jej nepodarilo nás odnaučiť. Vrieskali sme, ak sa vyskytli, temer do jedného, vrátane ctihodných matiek. Nebolo však tej sily, ktorá by bola našu kompániu odradila koncom týždňa (vtedy sa tomu ešte nehovorilo víkend) od cesty na starú lúku, aj keď sa tam šliapalo vyše hodiny po kopcoch. Prichádzali sme hneď zrána, do kamenného hranta pre dobytok naťahali vody z hlbočiznej studne, aby sa do obeda vyhriala a mohli sme sa kúpať.

Medzitým robil každý, čo chcel. Poväčšine sme sa túlavali za hubami, zjari za konvalinkami a fialkami. Niekto z dospelých strážil oheň a v riadoch, zakopaných na túto príležitosť konča strominy, chystal guláš, kávu alebo čaj.

Táborili sme vždy poniže, dosť ďaleko od studne, takže sme vodou šetrili. Nosievali sme ju my, detiská, v hrncoch a vo veľkom červenom džbáne. O ten sme sa vždy div nepobili, lebo mal aj parádny vrchnák v podobe vtáčej hlavy a voda z neho pri chôdzi nevyšpľachovala.

Na lúke zväčša (a radi) varievali muži. Najviac nám chutili ich výtvory pripravené len tak, nad ohňom alebo v žeravej pahrebe, podvečer, keď sme sa už zberali domov. Posledným chodom bývala slaninka, zavše špekáčiky, ale najčastejšie zemiaky. Chutili nám najslávnostnejšie. Azda preto, že boli statočne vynášané na chrbtoch celým mestom, hore vinohradmi, vynatriasané po háji pri hľadaní pláviek, kuriatok či židoviek (ako sa u nás nevedno prečo vraví bedliam), vo výnimočných prípadoch aj dubákov. Ale tých u nás rástlo neveľmi nadostač. Ešte tak masliaky. Aj tie sme si občas opekali. Podľa hubárskych receptov a starého zvyku, keď sme už nemohli vydržať do ozajstnej večere.

Otec s nami chodieval zriedka. Len vtedy, keď ho ktosi zviezol na motorke. Čudoval sa, že sa tak šťavíme. Najprv ma to srdilo a nevedela som pochopiť, prečo ho mama ustavične bráni. Mne sa videlo, že je lenivý, ona tvrdila, že toho má v službe za celý týždeň dosť, potrebuje sa vyspať. Nuž, musela som uznať, stávalo sa, že niekedy sme my odchádzali na výlet, a on sa vracal z nočnej. Inokedy si zasa musel predspať noc, ktorá sa mu začínala o štvrtej popoludní cestovaním do Bratislavy, kde ho v dispečingu čakal turnus.

Otcove turnusové služby, to bývalo napäté sedenie pri telefónoch, pred sebou grafikon, za sebou mapa, a v sebe veľká zodpovednosť. Robota vlakového dispečera, za ktorou už roky rokúce denne dochádzal temer stovku kilometrov, mu nedovoľovala, keď som zavše za ním prišla, za celú hodinu dopovedať mi čo len jedinú myšlienku. Ustavične dvíhal telefóny, zapisoval, dával dispozície, hromžil. Veľa ráz nestačil za celý deň alebo noc zjesť ani nachystané jedlo. Nečudo, že mu potom doma bola milšia posteľ, než namáhavá cesta do kopca.

Ak sa dalo, vyčkával nás po večeri v okne a krátil si čas prekáraním detí alebo sedával nad šachovnicou ako čierno-biely kráľ a dobýjal pokojne jedno víťazstvo za druhým. A ja som netušila, že neoddychuje z lenivosti. Choroba sa mu ustavične zhoršovala. A potom, čo ho raz na zem zložila mozgová mŕtvica, bývala už mama vždy celá roztrasená.

Vyzerala vtedy ešte krehkejšie a nežnejšie. Hoci – nehy v nej bolo požehnane vždy. Nijaký acylpirín ani harbureta nedokázali zmierniť žiaru rozpáleného čela tak, ako jej ruky. Vanul z nich ľahučký chlad z práve dopranej bielizne, umytého riadu, poodmetaného snehu.

– Všetko bude dobre, neboj sa.

A ja som sa nebála. Možno aj preto, že to bolo práve vtedy nevyhnutné.

Lebo strach je prepych. Možno si ho dovoliť len vtedy, keď o nič nejde. Obyčajný človek musí žiť.

Mala som pred prvou štátnicou, keď si otec priniesol od lekára injekčnú striekačku, inzulín a lieky proti bolestiam žalúdka. Mama mu varievala ešte starostlivejšie ako predtým, občas si niekde v kúte trochu zasmoklila, a keď spolu sedeli pri telke, ustavične ho ustrašene pozorovala. Či sa podvedome neskrúca od bolesti, alebo si zavše mimovoľne nesiaha na brucho. Koncom leta sa otcovi priťažilo ešte viac. Bolesti žalúdka sa stupňovali a nemohol takmer nič jesť. Odviezli ho do nemocnice.

Lekári sa ustavične premŕvali v rozličných laboratórnych výsledkoch a snímkach, ale všetko zostalo po starom. Otca trápil žalúdok stále a oni nevedeli ako ďalej. Ležal v bielej izbe bez obrazov a bez záclon, chudol a mál stále väčšie bolesti.

Raz mama mu dávala čosi do nočného stolíka, zaboril si hlavu do jej dlaní a zavzlykal:

– Ja už nevládzem, mám strašné bolesti! Urob niečo! Prosím ťa...

Mama sa rozplakala a ja, potichu, aby si nevšimli, že som všetko počula, som vyšla von. Ešte nikdy som nevidela otca plakať. Bolo mi z toho zrazu strašne bezmocne.

Tatino

Už sme si temer zúfali, keď si dakto spomenul, že máme medzi známymi akúsi kapacitu na tráviace neduhy. Azda bude súhlasiť s konzultáciou. Kapacita súhlasil.

Schody do jeho bytu v starom dome príšerne vŕzgali. Zastavili sme sa s veľkým košom pred intarzovanými dverami, vysokými až po povalu a dodávali si odvahu.

– Myslíš, že nás nevyhodí?

– Facku nám azda nedá a vyhodenie prežijeme, – povzbudzovali sme sa.

Kapacita nás prijal. Aj s košom. Strašne som sa zaň hanbila, červenala, v hlave mi hučalo ako v úli. Ale hanbila som sa zbytočne. Kôš prijal ako nás. Blahosklonne.

O niekoľko dní sa primár interny, kde otec ležal, spytoval mamy s veľkým rešpektom, či je profesor náš príbuzný a konečne určili diagnózu. Vredy. Bude sa operovať.

Keď určili termín operácie, prišla mama s bratom za mnou; aby sme sa nemuseli báť sami. Ja som v ten deň každú prestávku okupovala telefónnu búdku vo vestibule školy. Po poslednej prednáške mi povedali, že je po všetkom a pacient sa má dobre.

Na druhý deň sme ho už našli sedieť. Usmieval sa a všetci sme mali radosť. Poprosil o čaj, a kým mama šla po sestru, povedal:

– Poslúchajte mamičku, lebo už nemáte nikoho.

– Ale tati, veď ty...

Vtom vošla mama a ja som si uvedomila, že musím byť ticho.

Na druhý deň otec zomrel.

Dva dni potom som si po neho bola na patológii. Mama sa zrútila. Možno to tak bolo lepšie. Lebo sanitári otca odmietli vyniesť do pohrebného auta. Oblečením mŕtvoly a uložením do rakvy sa vraj ich povinnosti končia.

Strašne mi bolo do plaču. Lenže otca bolo treba pochovať. Potlačila som slzy a spytovala som sa, čo mám teda robiť. Vodič z pohrebníctva mi chcel pomôcť, aj keď neveril môjmu tvrdeniu, že by som truhlu s mŕtvym telom uvládala. A napokon ma jeden z chlapov v čiernej gumenej zástere odohnal od dverí pitevne. Nemám tam čo robiť, lebo nemám povolenie vstupu. Bez neho si otca do auta naložiť nemôžem, aj keby som mala síl dosť. Riaditeľa na podpis som nenašla. Sadla som si opäť do čakárne kde to páchlo ľudskou hnilobou a už mi nebolo nijako – ani do plaču. Vodič, čo dovtedy žmolil čiapku, podišiel ku mne.

– Slečna prepáčte, vy ste ešte veľmi mladučká... skúsim to ja, lebo takto nič nevyriešime. Je to strašné, viem, ale... nemáte pri sebe nejaké peniaze?

Až vtedy som si spomenula, že mi ktorýsi z príbuzných dal do peňaženky niekoľko bankoviek – keby sa vraj niečo stalo... Vybrala som všetky. Ale vodič vzal len dve päťdesiatky a zaklopal na pitevňu. Čosi povedal, zašuchotal peniazmi a dvere sa vzápätí otvorili dokorán. Dvaja obhliadači mŕtvol vynášali truhlu aj bez povolenia.

* * *

V márnici som počkala, kým starý Čevan otvorí truhlu. Keď svojimi kostnatými rukami naprával ozdobný organtín a lepšie sa zahľadel na otcovu voskovú tvár, potichúčky zhíkol:

– Belko, už si sa pobral? Hm, hm...

Keď som sa vracala do našej ulice, bála som sa pozrieť napravo či naľavo. Nechcela som sa pred nikým rozplakať, nechcela som sa stretnúť s nijakými očami za záclonou. Ulica beztak mala o čom hovoriť – namiesto zvonov v kostole oznamovala otcovu smrť zádumčivá hudba z ampliónov. Preglgnú to?

– Na reči dievča, nedaj, chytila ma okolo pliec Pavlínka a zahrešila. Ktosi zo smútočných hostí sa pohoršil. Ale ja som vedela, že to bola prvá Pavlínkina slza, ktorú vyronila za otcom. Inak plakať nevedela.

Pani Hajdenke stekali slzy do šatky, keď ustavične opakovala, prečo musel odísť „taký“ človek – a ešte k tomu taký mladý. Na cintorín išla za nami dôstojne pozadu takmer celá ulica. Či sa išli pokloniť neznabohovej pamiatke, alebo ukojiť vlastnú zvedavosť, ťažko povedať. Ale mnohí doniesli aj po kvietku.

Pohreb bol teda veľký a smutný, (ako všetky pohreby). Železničiarov naň prišla celá modrá armáda. A mne vtedy napadlo, že som otca mala dať domov priviezť vlakom. Strašne rád cestoval. Iba keď veľmi pršalo, najradšej z domu nevystrčil ani nos. Len keď naozaj musel.

* * *

Keď na pľaci pred márnicou skončil posledný rečník a chlapi s otcom na pleciach sa pohli k jame, spustil sa lejak.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel