logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Ako ľudia spolupatričnosťou menili vojnu na čas mieru.
Text pôvodne vyšiel roku 2009 v 12. čísle mesačníka Nemcov žijúcich na Slovensku Karpatenblatt
a získal druhé miesto v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov.
Na www.martam.sk vychádza s dovolením autorky.

Stille Nacht

Ľudmila Netíková

Tento príbeh napísal sám život. Odvíja sa v jednom starom vinohradníckom dome v malom mestečku pod Malými Karpatmi. Jeho staršie epizódy mi porozprávala moja stará mama, ktorá sa ich dozvedela od svojej babičky a tá zasa od svojej...

Ako malé dieťa som raz objavila starý rodinný spevník Tranoscius. Na jeho posledné, tlačou nepoškvrnené stránky si celé generácie mojich predkov zaznamenávali dôležité údaje o živote rodiny – kto s kým a kedy sa zosobášil, komu a kedy sa narodilo dieťa, kedy a kto z rodiny opustil tento svet . V spevníku bol aj záznam o tom, kto a kedy postavil náš dom.

Pred stopäťdesiatimi rokmi to boli dvaja bratia, synovia váženej nemeckej vinohradníckej rodiny. Keď ho stavali, starší brat už bol ženatý a mal početnú rodinu. Priestor za priečelím svojej časti domu preto rozdelil na dve izby. Mladší brat bol ešte slobodný a za priečelím domu na svojej strane nechal veľkú „parádnu“ izbu, v ktorej sa neskôr vo sviatočné dni schádzali obe rodiny. Tak vznikla tradícia spoločných štedrovečerných stretnutí, ktorá sa zachovala až do mojich detských čias.

K mladšiemu z bratov osud nebol zhovievavý. Napriek nevôli rodičov aj celého nemeckého spoločenstva si vzal za ženu Slovenku. Legenda hovorí, že príbuzní ho za to prekliali, čo mu v mladom veku privodilo smrť. Za búrky ho vo vinohrade zabil blesk. Ani ešte nestihol mať deti. Mladá vdova po ňom sa neskôr vydala za Slováka. Mali spolu deti a tie mali tiež deti... a tak vzniklo slovenské krídlo domu, v ktorom som sa narodila aj ja.

Ešte aj za mojich čias žili v našom dome dve komunity. Jedna strana domu patrila slovenskej, druhá nemeckej rodine a obe rodiny sa rok čo rok na Štedrý večer stretávali vo veľkej „parádnej“ izbe v našej časti domu.

V nemeckej rodine prišiel ako prvý na svet syn, neskôr sa narodili dvojčatá, tiež chlapci. Aj v slovenskej rodine sa narodil najprv syn, môj brat, potom moja sestra a až po desaťročí som prišla na svet ja – poškrabok. Tým chcem povedať, že som vyrastala medzi dospelými, čo mi neskôr pomohlo rýchlo dospieť, keď to v čase vojny bolo potrebné.

Dobre sa pamätám na Vianoce, keď sme boli ešte všetci spolu. Začínali sme ich, ako vždy predtým, štedrovečernou pobožnosťou. My Slováci v evanjelickom kostole, susedia Nemci v nemeckom luteránskom kostole. Po pobožnostiach sme sa stretli v našej veľkej „parádnej“ izbe, otcovia zapálili sviečky na vianočnom stromčeku a mamy začali spievať Stille Nacht. A spievali tak, ako generácie pred nimi: moja mama po slovensky, suseda po nemecky. Ja som sa hrala s darčekmi, ktoré som našla pod stromčekom, mládež z obidvoch strán sa zabávala pri spoločenských hrách. A otcovia popíjali najlepšie víno zo svojich pivníc. Zaháňali tak myšlienky na vojnu, ktorá bola na spadnutie. A naše ustarostené dobré mamy sa už vtedy strachovali a sužovali nad tým, čo, a ako bude...

Ilustračná fotografia Vojtech Moravčík

Ilustračná fotografia Vojtech Moravčík

Nemôžem tvrdiť, že medzi našimi rodinami bolo priateľstvo. Bolo medzi nimi oveľa viac. Akási nepísaná, ale pevná spolupatričnosť. Hoci si moja mama so susedou Nemkou celý život onikali, v ťažkých chvíľach sa vždy vedeli podržať. Naplno sa to prejavilo v čase vojny, ktorá naozaj prepukla a priniesla utrpenie aj do nášho domu.

V čase vojny sa nás pri vianočnom stromčeku stretávalo z roka na rok menej. Naše mamy však pri jedličke ďalej zanietene spievali Stille Nacht. Moja mama po slovensky, suseda po nemecky. Možno v kútiku srdca dúfali, že to ochráni ich najbližších. Neochránilo. Iba nás to pevnejšie zomklo.

Najskôr do zbrane povolali najstaršieho syna našich susedov. Padol hneď na začiatku vojny pri ťažení na Poľsko. Po napadnutí Ruska preletel môj brat – letec na ruskú stranu a do Povstania sme o ňom nič nevedeli. Môjho otca, antifašistu, odvliekli do koncentračného tábora. Moja sestra sa zapojila do Povstania, zranili ju, ale dlho sme o nej nič nevedeli. Suseda, Nemca v pokročilom veku, ktorého na sklonku vojny povolali do armády, zabili v bojoch o Duklu.

My, ktorí sme ostali, sme sa na Štedrý večer stále stretávali pri jedličke v našej „parádnej“ izbe. Bola síce zrazu akási priveľká, no naše mamy, tak ako roky predtým, spievali Stille Nacht. Moja mama po slovensky, suseda po nemecky.

Nikdy nezabudnem na Vianoce roku 1944. Pri stromčeku nás stálo iba päť – suseda Nemka a jej synovia – dvojčatá, ktorí len nedávno dovŕšili sedemnásť rokov svojho života, moja mama a ja. Keď sme zapálili sviečky na stromčeku a dospievali Stille Nacht, vybrala suseda trasúcou sa rukou zo záhrenia akési papiere. Boli to povolávacie rozkazy pre jej dvojčatá. Do konca roka mali nastúpiť do nemeckej armády. Zdalo sa, že ich osud je spečatený – pôjdu na front a...

Vtedy moja mama akoby vyrástla a zmenila sa na sochu zo žuly. Tvrdým hlasom povedala: „Nikam nepôjdu!“ A ja, vtedy desaťročná, detsky zaľúbená do obidvoch mládencov, som zrazu dospela. Išlo o život!

Synov od susedov sme ukryli v pivnici u našej babičky, matky môjho otca. Bolo to bezpečné miesto, pretože nik nepredpokladal, že žena, ktorá má syna v koncentračnom tábore, ukrýva mladých Nemcov. Ja som starú matku denne navštevovala aj predtým, nik si teda nevšimol, že nosím poživeň zbehom. Takto sme v strachu prežili tri ťažké mesiace, kým bolo naše mesto oslobodené.

Na Vianoce roku 1945, v čase veľkého pohonu na karpatských Nemcov, sa zvyšky našich rodín opäť stretli pri vianočnom stromčeku v našej veľkej „parádnej“ izbe. Chýbali obete vojny. Keď zachránené dvojčatá zapálili sviečky na stromčeku a prišiel čas zaspievať Stille Nacht, začala naša ustráchaná suseda trasľavým hlasom spievať po slovensky. A moja matka, tiež trasľavým hlasom, po nemecky. Na ten okamih nikdy nezabudnem.

Tu by som mohla svoj vianočný príbeh ukončiť. Dovoľte však ešte dodatok.

Naša suseda Nemka v roku 1947 zomrela. Jej synovia – dvojčatá, hoci nemuseli, odišli za odsunutými Nemcami do Nemecka a odtiaľ do Ameriky. A z Ameriky nám na Vianoce rok čo rok posielali vianočný pozdrav, ktorý sa začínal prvou strofou Vianočnej piesne Stille Nacht.

Na tieto pohľadnice som netrpezlivo čakávala. Pripomínali mi Vianoce môjho detstva. Keď po „nežnej“, v roku 1990 pohľadnica neprišla, znepokojilo ma to. Celý deň som rozmýšľala, čo sa mohlo stať. Večer, keď sme si už sadali k štedrovečernému stolu, ozval sa zvonček. Za dverami nášho domu stáli dvaja šesťdesiatnici s prešedivelými vlasmi. Okamžite som ich spoznala. Boli to dvojčatá zachránené v sude od vína v pivnici mojej starej matky. Prišli navštíviť starú vlasť.

Po večeri sme spolu zapálili sviečky na stromčeku a začali spievať Stille Nacht... Moja rodina po slovensky, tí dvaja po nemecky. V duši sa mi usadil pokoj. Svet bol opäť v poriadku.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel