Jozef Bubák a jeho myšlienky

„Je to výtvarník, ktorý miluje hudbu, divadlo, fascinuje ho ľudský hlas a ľudské vzťahy.

Má výzor chlapca a vôľu i vytrvalosť aspoň roty chlapov. Možno práve preto dokáže okolo seba a svojej tvorby sústrediť ľudí takého významu ako sú operné hviezdy Jelena Obrazcovová či Peter Dvorský, primabalerína Gabriela Záhradníková, ale hoci aj obyčajných robotníkov so zaujímavým životom.“ Presne to som o tomto umelcovi napísala v roku 1990. Konštanta, ktorú som sa citovanou charakteristikou pokúsila vyjadriť, sa nezmenila až do konca jeho života. Jediné, čo sa zmenilo, je prvé slovo z tejto charakteristiky. Od 12. februára 2013 sa musí začínať slovesom „bol“. To „bol“ však platí iba v človečenských dimenziách. V tých ostatných Jozef Bubák zostáva.

Zostáva ako človek, ktorý sa celý život predovšetkým pýtal a na svoje i na cudzie otázky odpovedal stále novými otázkami. Boli akousi dominantu jeho života a predierajú sa z každého jeho obrazu zaplneného ľudskými telami, tvárami, životmi, ale najmä myšlienkami.

Foto: Katarína Krajčovičová

Foto: Katarína Krajčovičová

Umenie, hudba

Výtvarné umenie predstavuje určitú skratku, v ktorej každý môže nájsť čosi iné, svoje. Každý vnem má inú charakteristiku a každý ponúka iné možnosti. Naopak, slová v istom kontexte determinujú všetko jednoznačnejšie.

Myslím si, že je umelcovou povinnosťou robiť tak, aby jeho dielo ľudí povznášalo natoľko, až ich presvedčí, že život je napriek všetkým problémom krásny a vyplatí sa ho žiť.

Umenie človeku nedá odpoveď, ako vyriešiť základné životné problémy. Ono len pomáha preklenúť ich.

Jozef Bubák<br>Foto: Peter Šimčisko

Jozef Bubák
Foto: Peter Šimčisko

Dlhé roky som pociťoval samotu, bolo to v období dospievania, hľadal som cesty ako a kam sa zaradiť. Umenie bolo prostriedkom, ktorý to pomáhal prekonať.

Umelec by si mal vážiť prácu každého iného umelca. Veď sám najlepšie vie, koľko úsilia a obetí zahŕňa jeho snaženie.

V umelcovi vždy dominovala túžba presadiť sa. Nie všetci majú to šťastie byť dostatočne ocenení a zápasia s týmto problémom celý život. Je to jeden zo základných predpokladov posunu – spoločenské ohodnotenie.

Hudba, najmä vážna, pre mňa znamená neodmysliteľnú súčasť atmosféry, v ktorej tvorím. Je dokonalým vyjadrením harmónie, o ktorú sa snažím aj vo svojej tvorbe. Moje podoby človeka, to je snaha o zachytenie hudobnosti, harmónie ľudského tela, jeho vonkajšieho i vnútorného súladu, mojej predstavy zviditeľnenia hudobného motívu. Preto si ako modely neraz vyberám baletky a tanečníkov. Častý kontakt s hudbou majú zakódovaný v melodickosti telesnej podoby.

Modely

Okamžite registrujem výnimočných ľudí – nielen vzhľadovo, ale aj spôsobom existencie. Rozhodne pritom nedávam znamienko rovnosti medzi krásu fyzickú a vnútornú. A pri hodnotení tej vnútornej som zdržanlivý, lebo rozpoznať dokonalú duševnú krásu je ťažké. Nevidíme totiž do najhlbších procesov ľudskej mysle, a tento typ krásy je skrytý práve tam.

Zaujímajú ma ľudia, ktorí vyšli zo sveta úplne odlišného ako je môj... ale podstatné je, aby v každom bolo aj čosi z môjho pohľadu na život. Inak by boli pre mňa absolútne nečitateľní a nemal by som ako s ním nadviazať kontakt.

Je asi ľudská slabosť spájať automaticky vonkajšiu a vnútornú krásu. Sami tak vyhľadávame sklamania.

Na mojej komunikácii aj postoji k modelom sa oproti minulosti čosi zmenilo. Voľakedy som sa dal viac oslovovať ľuďmi a tým, čo sa mi v súvislosti s nimi vynáralo v mysli. Ako keby som robil obrazy, ktoré vo mne vyvolávali. A pri práci som postupne prichádzal aj na to, aké odkazy mi tým život tlmočí. Teraz je to naopak. Najprv sa mi v hlave tvoria obrazy a potom hľadám ľudí, ktorí sú ich nositeľmi.

Otázky

Údel, kresba (1986 – 88)

Údel, kresba (1986 – 88)

Hoci sa ustavične na čosi spytujem, už viem, že človeku nie je súdené nájsť odpoveď na všetko. A aj to, že naše odpovede na rovnaké otázky sa môžu veľmi líšiť. Vnímam to ako jeden z možných dôvodov, prečo je nás na svete také množstvo. Spolu tvoríme jeho tvár. Niektorí si na svoje otázky vedia odpovedať absolútne suverénne, iní na ne nenachádzajú odpovede celý život a ďalší si ani nijaké otázky nekladú; nepotrebujú to.

My v západnej civilizácii, žiaľ, odpovedáme nielen na mnohé otázky, ale aj na mnohé problémy ignoranciou – vyrovnávame sa s nimi predstieraním, že neexistujú, alebo sa ich snažíme niečím prehlušiť. Veľmi často prácou, alebo nejakým iným spôsobom, ktorý nás pohlcuje. Otázok ani rozporuplných pocitov, ktoré vyvolávajú, nás však nezbaví nijaký pokus o únik. Vedia to napríklad príslušníci indiánskych kultúr. Keď majú nejaký problém, začnú ho riešiť. Nestresujú sa skôr, ako vznikne, ale ani neskoršími pochybnosťami, či ho vyriešili správne.

Naša civilizácia namiesto odpovedí na otázky či namiesto riešenia problémov často zaujíma aj k závažným praktickým otázkam existencie len teoretický postoj. Ignorujeme, že ide o čosi oveľa hlbšie – človek otázkami rozochvieva celé svoje vnútro a odpovedať na ne musí svojím životom. Je to údel, ktorému nemožno uniknúť.

Mnohé z ľudského života síce možno brať ako osud, ale treba sa voči tomu istým spôsobom postaviť. Nebrániť sa, neutekať, ale akceptovať to, ba sa s tým až „skamarátiť“. Ak sa nám to podarí, pochopili sme, o čo ide, a už nás to nebrzdí ani nefrustruje. Naopak, môže nás to kamsi posunúť.

Ak možno za otázku považovať moju fascináciu ľuďmi, tak je to otázka, ktorej som sa ešte nepresýtil. Pýtam sa napríklad, prečo ja nefascinujem vždy toho, kto fascinuje mňa. Pravdaže, to platí aj naopak. Práve to je téma, ktorá ma oslovuje celý život napriek tomu, čo som už spoznal a zažil.

Odpovede

Pri každom kroku, ktorý vyplynie z poznania, máme možnosť výberu. Pretože pri výbere odpovedí na otázky ako keby sme vždy stáli na nejakom rázcestí. Žiaľ, nie vždy si vyberieme najsprávnejšie. Poznanie nás však čaká na každej ceste, bez ohľadu na to, ktorý smer sme si vybrali. Ide o to vedieť ho vnímať, nechať ho na seba pôsobiť a vedieť ho nejako využiť.

Žijeme v bipolárnom svete, a to sa týka aj myšlienok a emócií. Všetko, čo existuje, má svoje opozitum. A zverejnením myšlienku oživíme. Keď prestane byť tajomstvom, stáva sa realitou a môže pohnúť všeličím. A človek, žiaľ, nie vždy dokáže domyslieť, čo všetko takouto premenou myšlienky spôsobí.

Vzťahy, priateľstvá

Tolerantného človeka môže očariť, že niekto existuje tak, ako on sám nedokáže, alebo na to nemá dispozície či odvahu. A práve tou tolerantnosťou si k tomu človeku môže otvoriť dvierka a spoznať niečo nové.

Foto z rozhovoru v Literárnom týždenníku (2006)

Foto z rozhovoru v Literárnom týždenníku (2006)

Priateľstvo je fenomén, ktorý bol pre mňa vždy kľúčový, až osudový, no v posledných rokoch ako keby som odkryl nejakú ďalšiu dimenziu. Akoby som zrazu isté momenty vnímal a pochopil celou svojou bytosťou, akoby mi na všetko, čo ma v tejto súvislosti celý život zaujíma, odpovedal už fakt samotnej existencie tohto fenoménu.

Ak človek potrebuje pracovať desať rokov na to, aby si kúpil auto, najmenej toľko času by mal venovať vzťahu, ktorý mu, napokon, dá viac ako to auto. Vzťah tiež treba budovať, pracovať na ňom, zaslúžiť si ho.

Priatelia sú aj preto priateľmi, že v komunikácii s nimi môže byť človek uvoľnenejší ako pri komunikácii na verejnosti. A k dospelosti zase patrí aj vedieť si povedať, na čo máme a na čo nie. Aj na čo máme čas. Vedieť povedať aj: nie, teraz nemôžem, príď inokedy.

Mňa k takej schopnosti možno priviedla cukrovka. Lebo choroba, či človek chce alebo nie, prináša istú pravdu, ktorú nemožno obísť; je nutné ju prijať. Nemožno o nej diskutovať, pretože človek by nemohol fungovať. Okrem toho vychádzam z toho, že ľuďom, ktorí sú si blízki, nie je zaťažko urobiť navzájom pre seba maximum. Prístup k ľuďom nemožno vnímať len vyhodnocujúco a ustavične rozmýšľať, ako sa mám ku komu správať. To by bola zbytočná strata energie. Snažím sa správať čo najprirodzenejšie, lebo ma to najmenej unavuje. A pretože si musím energiu šetriť, nevidím dôvod, prečo by som sa voči ľuďom, ktorí sú mi blízki, pretvaroval.

Nepoznám nič hodnotnejšie a väčšie, ako stretnúť človeka, v ktorom nájdem ťažko poznateľné, prakticky nedefinovateľné a nepomenovateľné ČOSI, čo mi umožňuje pocítiť, že nie som so svojimi pocitmi voči svetu sám, že... súvisím. A myslím si, že každý z nás žije v podstate kvôli tomu.

Bohatstvo, peniaze, sláva

Bohatstvom je to, že môžem žiť svoj život tak, ako ho žijem. Som životu vďačný, že ho mám práve taký a že ho ešte dokážem žiť. To je to najviac, čo mám.

Prvotná fascinácia človeka vonkajším svetom postupne opadne, neskôr ho viac začne zaujímať ten vnútorný, poznateľný nie zmyslami, lež vedomím. Akoby sa obracal do svojho vnútra, cezeň sa spájal s vnútrom každého človeka a napokon celého vesmíru. Prepojenie je tým hlbšie, čím ochotnejšie sa vzdáva materiálneho sveta a svojej závislosti od neho.

Tvorba návrhov slovenských bankoviek pre mňa znamenala pozitívum aj negatívum. Pohyboval som sa vtedy v bankovom svete, ktorý bol pre mňa dosť cudzí. Spoznal som veľmi veľa nového, no dosť ma to odviedlo od ostatnej tvorby. Bankový svet nie je priateľský voči umeniu. Platia v ňom úplne odlišné hodnoty. Na druhej strane mi to však umožnilo pocítiť na vlastnej koži istú popularitu či slávu a pochopiť, že v ich centre nemôžem existovať.

Myslím, že umelec je voči svojej tvorbe povinný pokúsiť sa ju umiestniť, zaručiť, aby dostal objednávku. Nemôže pasívne čakať, musí si realizáciu aj vedieť obstarať.

V sláve je zakomponované snaženie byť čo najlepší a dokazovať svetu, že som tu a jemu, svetu, stojí za to, aby ma registroval. Dnes to chcem dokazovať hlavne sebe.

Istoty

Pocit istoty je zväčša len záblesk, okamih. A istote podobný pocit sa ma paradoxne zmocňuje, keď sa zhorší môj zdravotný stav. Vtedy sa uzavieram do seba, silne sa koncentrujem na problém, ktorý ma práve kvári a získavam užitočný odstup od okolia. Býva to čas, v ktorom si intenzívnejšie než inokedy uvedomujem, že človek by sa nemal spoliehať na nikoho a smer života by si mal určovať predovšetkým sám. Vedomie, že sa musím nejako pozbierať, ma vtedy núti budovať nové pracovné projekty a práve ony sú pre mňa istotou. Znásobuje ju manželka, prvá posudzovateľka každého môjho nápadu. Takisto ľudia, ktorých okolo seba sústreďujem pre ich vnútornú hodnotu a na ktorých mienke mi veľmi záleží. Sú pôdou, z ktorej vyrastá môj pevný bod, bez ktorého nijaký človek nemôže pohnúť ničím. Ja ho vnímam ako neotrasiteľný. Nikde ho nemožno len tak nájsť, každý si ho musí vybudovať hlboko v sebe. Je to v podstate viera v oprávnenosť vlastnej cesty, ktorú si tvorivý človek usilujúci sa čosi dosiahnuť, nesmie dať zničiť. A táto viera je podľa mňa základným kameňom, bez ktorého sa nedá vybudovať nič.

Rodina, manželka, láska

Každý po niečom túži, kresba (1987 – 90)

Poznal som už nesmierne veľa ľudí, ale neviem si predstaviť, že niekto iný okrem mojej ženy by pre mňa urobil, čo urobila a robí ona. Vo chvíli, keď som si to uvedomil – bol to len okamih – spoznal som také šťastie, z ktorého sa dá žiť celý život a ktoré človeka naplní pocitom, že dosiahol vrchol krásy. A taká krása sa môže zrodiť výlučne zo vzťahu dvoch ľudí. Pritom nie sme dvojica partnerov, ktorí by sa vodili za ruky alebo zahŕňali lichôtkami. Kdesi vo vnútri sa ma však často zmocní čosi hlboké a vrúcne, čo sa dá prirovnať k dojatiu. Ono mi hovorí, že moja žena je to najviac, čo som v živote mohol dostať.

Vzťah považujem za jeden z dôležitých predpokladov krásy aj preto, že pre ňu podľa mňa neplatia a nie sú dôležité iba vizuálne kritériá, anatomický vzrast alebo iné vonkajšie estetické hodnoty. Krása je to, čo človeka prežiaruje a svieti na cestu aj iným. V tomto zmysle môžem o svojej manželke povedať, že je mojím šťastím. Ona vlastne predlžuje môj umelecký život. A pritom život so mnou vôbec nie je jednoduchý.

Ak máte málo kyslíka, dusíte sa. Ak máte málo citu, dusíte sa jeho nedostatkom. Ale v oblasti lásky, citov a priateľstva azda neexistuje presýtenie.

Bez rodiny si svoj život neviem predstaviť. Dáva mi silu. Dlho trvalo, kým som sa rozhodol založiť si ju. Bol som presvedčený, že ako chorý na ňu nemám právo. Potom to prišlo akosi prirodzene. Mal som šťastie, že som stretol ženu, ktorá ma chápe, vychádza mi v ústrety, ktorá dokázala potlačiť vlastnú sebarealizáciu a pomáha mi vo všetkom.

Drina, pokora, čas

Čas, ktorý mi vymedzuje môj zdravotný stav, chcem využiť predovšetkým na prácu. Je spôsobom môjho života, mojou odmenou – i mojím šťastím. A ja chcem byť šťastný. Ako každý iný človek.

Stretol som sa u viacerých umelcov s vetou „ono sa to samé“. A explicitne ju vyjadrila operná speváčka Edita Gruberová: Po rokoch driny dosiahla úroveň, keď – zjednodušene – nemá problém vystúpiť ani v najťažších úlohách, pretože „ono sa to už spieva samé“, ona to už neriadi. Rovnaké je to aj s maľovaním. Keď sa výtvarník naučí všetky nuansy tvorby a chce ju začať riadiť, zvyčajne si prácu len kazí. Pretože vtedy v človeku začnú fungovať jeho obmedzenia. Takže keď vycíti, že pri práci na obraze prišiel po svoje hranice, je lepšie prestať. Ale to neznamená, že má sedieť so založenými rukami a čakať, kým „to samé príde samé“. „Samé“ to totiž príde len po rokoch driny. Tomuto javu sa hovorí aj pokora. Schopnosť v istom momente sa podriadiť, dať sa viesť a pochopiť, že na svete toho veľa funguje až bez nášho prispenia, a je to také silné a významné, že je lepšie, keď to akceptujeme.

Každý veľký cieľ si vyžaduje disciplínu a odriekanie.

Kde myšlienky Jozefa Bubáka zazneli:

Spôsob šťastia (Marta Moravčíková, Smena na nedeľu 22. 1. 1988)

Syntéza intelektu (Marta Moravčíková, Mladé rozlety, č. 40/1990)

Vedieť sa vzdať (Marta Moravčíková, Smena na nedeľu, 25. 10. 1991)

Citu nie je nikdy dosť (Dagmar Krištofovičová, GAMA magazín č. 4/1994)

Jeho kroky do tmy (Daniela Bartošová, Život č. 2/1998)

Odpovedať životom (Marta Moravčíková, Literárny týždenník, 8. 2. 2006)

V divadle a politike musíte pravdu hľadať inde (rozhovor s Damianom Vizárom)

Reprodukcie kresieb z publikácie Jozef Bubák (cca 1995). Neoznačené fotografie: výstrižkový archív autorky a www.jozefbubak.com.

Encyklopedicky

Jozef Bubák (* 23. 4. 1950 v Komárne – † 12. 2. 2013 v Bratislave)

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddeleniach všeobecného maliarstva, voľnej maľby a gobelínu, monumentálnej tvorby. Istý čas pôsobil ako pedagóg na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V rokoch 1985 – 1991 pracoval na koncepcii a realizácii syntetického divadla s baletným súborom Slovenského národného divadla a Janáčkovým divadlom v Brne ako režisér, libretista, scénograf a kostýmový výtvarník. Bol spoluzakladateľom New Ballet Brno. Od roku 1993 realizoval výtvarné návrhy emisie prvých slovenských bankoviek. Vystavoval na Slovensku v Nemecku, v Rakúsku a vo Veľkej Británii.